Štefan Žáry

Orchidea nostalgis

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004

Štefana Žáryho vnímame na našej literárnej scéne už od roku 1938. Vtedy dvadsaťročnému študentovi vyšla prvá zbierka Srdcia na mozaike. Odvtedy sa nám  predstavil vyše päťdesiatimi knižnými publikáciami. Na 18. Svetovom kongrese básnikov v Bratislave roku 1998 mu spolu s Milanom Rúfusom, Jánom Ondrušom a Jánom Buzássym odovzdali čestný doktorát literatúry, ktorý našim básnikom udelila Svetová akadémia umenia a kultúry (WAAC). Jeho najnovší literárny čin predstavuje zbierka Orchidea nostalgis.

A nostalgia sa naozaj ako stužka tiahne celou touto zbierkou. Žáry ju vníma ako krásne spomínanie, ale uvedomuje si, že pamäť ako taká je redundantná, ale rada opakuje niektoré veci, aby báseň mohla začať existovať a aby sila básnického výrazu, o ktorý sa  usiluje celý život, mala čo povedať aj po vyše šesťdesiatich rokoch publikovania. Potom právom môžeme povedať, že sa mu to aj podarilo, hoci hneď v prvej básni cítime smútok, akoby sa namiesto spomínanej čašníčky, ktorá ho obsluhuje, sama poézia venovala radšej iným – mladším: „Od istého času/ dáva na seba čakať - / venujúc sa radšej/ mladším zákazníkom.“ Tak sa začínajú štyri celky hodnotenia, sebahodnotenia a reflektovania, ktoré tvoria knihu. Iste, Žáryho kontext a dikciu smerovania nemožno odlúpiť od jeho predchádzajúcich diel, je s nimi spätá, nadväzuje na ne a ďalej ich rozvíja. Je krásne sledovať, ako perfektne vie využiť silu metafory, ktorej sa naučil vo svojom nadrealistickom období: „A trochu ťažšie hmatateľná / tepna celkom zreteľne odbíja/ jamb. Vtedy si navrávam, / že žijem nový úsvit.“ Pri čítaní Orchidey nostalgis som však nemal pocit, že mám v rukách novú zbierku, ale akoby som sa ponoril do sveta výberu toho najlepšieho, čo básnik napísal. V istých intenciách to aj tak bolo, veď Žáry vybral a vydoloval zo seba to najlepšie, čo mohol, a ponúka to čitateľovi. Isté programové naplnenie nachádzame vo veršoch: „V posolstve tentoraz / mienim sa zaoberať stavom topánok, / v ktorých omína / tá spadnutá duša.“ Znova sa v niektorých básniach vracia do vojnového Ríma, kam ho zavial osud v uniforme vojaka armády slovenského štátu. Pri iných zase máme pocit, že sú len akýmsi pekným lyrickým obrázkom, ktorý dopĺňa kontext zbierky. Keď si však uvedomíme všetky možné zážitky autora a vecí, ktoré sa v jeho živote mohli odohrať (a niektoré určite aj odohrali), otvára sa aj pred nami ra v jednoduchých veršoch nádherný svet konotácií. Vťahuje nás nimi do svojho najosobnejšieho vnútra a predstavuje sa nám akoby odznova. A my mu potom odpúšťame dokonca aj mentorstvo a poúčanie, ktoré čitateľ v poézii len nerád vidí: „Lyžica tejto malvázie / vás ešte možno zachráni / handliari poézie.“ No uvedomujeme si, že pri tom všetkom, tento básnik má na to aj právo. Môže si pokojne dovoliť byť rozhnevaný: „Do jedného všetci špina!“ a takisto má právo na svoj smútok: „Nemám čas žiť dnešok,“ kde cítime to, že aj on bolestne vníma neustále sa zrýchľujúce tempo životného štýlu a to, že ľudia si aj preto nájdu menej času nielen na poéziu, ale aj na seba: „A človek nepochopí, / čo je ešte nutnosť, / čo zbytočná zásoba.“  Nie je v tom aj nejaká túžba vymaniť sa zo zúfalstva a znova nájsť zmysel života? Určite áno. Básnik tak ako v iných zbierkach  rád sa pridržiava skutočnosti, uvedomujúc si, že prekonať stopy, ktoré vo vedomí a podvedomí človeka zanechali jednak vojnové hrôzy a jednak tie povojnové, je zložitý proces a vyžaduje si čas. Zmysel ľudského života vidí v akomsi hľadačstve, v pohybe vpred, vo viere v budúcnosť. Takisto vie bez zbytočnej sentimentality vnímať postavy rôznych ľudí, nielen básnikov, ale všetkých, čo sa v jeho púti mihli, ktorých si zapamätal a má ich pre niečo rád. Je to vnímanie raz cez nejaký príbeh, inokedy pomocou vlastnosti, zachytenej svojským osobitým štýlom. A keď dôjde na sebahodnotenie, vie byť rovnako kritický a tvrdý: „Psa nemám, sám si psím.“

Žáry je básnik, ktorého inšpirácia neopúšťa azda nikdy a nemá vôbec problém rozohrať s nami hry plné slov ani dnes, nezabúda však pri tom na súdnosť a vie, kde sú hranice poézie a  obyčajného slovičkárenia: „Ó slovo oslovoď od oslích osláv.“

Takto sa Žáry postupne prepracuje až k poslednej básni, ktorej názov nesie zbierka a po vynorení z nej máme stále toľko dychu, že by sme vládali ešte jedno takéto sústo („Teda všetko začať odznova!“).  Uvedomujeme si jeho slová: „pokým to tajomné, nepoznané / neprestane šíriť ťarchavé ovzdušie – /  veď v jeho fluide ako v plodovej vode / bude oválnieť plod budúcej básne / a z vložených génov začne komponovať / skvelý, netušený fenomén.“ Tento fenomén sa dá cítiť aj z jeho veršov.

Radoslav Tomáš