Osemdesiat Jozefovi Bžochovi - Portrét esejistu - obraz doby

obraz doby

Portrét esejistu - obraz doby

Osemdesiat Jozefovi Bžochovi

Bratislava, Petit Press 2006

  Šťastný to muž, ktorý sa dožije osemdesiatky a jeho dve deti - Jana Bžochová-Wild a Adam Bžoch – v úlohe zostavovateľov spolu s osemdesiatkou priateľov z týchto najrôznejších končín a najrozmanitejších osudov dajú dohromady vinš v podobe neveľkej, utešenej knižky, no veľkého a múdreho čítania. Je to knižka o Jozefovi Bžochovi, no aj o dobe, ktorú svojou kritickou aktivitou spoluutváral. Bolo by na osoh aspoň úchytkom citovať slová Vilikovského i Feldeka, Turčányho i Vereša, Štraussa i Prokešovej, Marenčina i Petríka, Zajaca i Lasicu, no aj tých, ktorých Bžoch stretol cestami-necestami života. Ale koho prv? Vraj kritik je osamelý, no o Bžochovi to neplatí. Lebo rokmi sa okruh jeho priateľov len rozširoval. Azda aj preto, že - obmieňajúc slová Stanislavského - nemiloval a nemiluje seba v literatúre, ale literatúru v sebe. O Bžochovi platilo a platí, že ctí, objavuje a obhajuje hodnoty. To mu zabezpečuje po celé desaťročia kredit u čitateľov. Je známe, s akým pochopením sa vedel a vie ako jeden z mála dotknúť poézie a povedať o nej slovo pozorného a uvážlivého znalca. Kdesi v pozadí jeho celoživotného kritického diela je obraz múdreho F. X. Šaldu s jeho krédom - kritika pátosom a inšpiráciou. Je pozoruhodné, koľko myšlienok vie vysloviť osemdesiatka autorov na neveľkej ploche, keď sa ocitne zoči-voči osemdesiatnikovi. Pavel Vilikovský naznačil Bžochovu umeleckú vnímavosť, keď v českom preklade citoval z Nietzscheho Zarathustru: „Odhadovati cenu, to jest tvořiti...“ Čo si môže kritik želať viac, keď sa dožije osemdesiatky a zostane tým, čím vždy bol?

Ladislav Lajcha