Recenzia
Katarína Labudová
17.02.2022

Oslobodzujúci smiech

Vo vydavateľstve Absynt majú novú edíciu pre mladých čitateľov. Vekové odporúčania sú graficky označené stromčekom. Kniha Jaternice tiahnu na Paríž je prvou v tejto edícii. Grafická úprava, dizajn a ilustrácie Zuzany Bartovej dokonale dopĺňajú príbeh.

Internetová súťaž Jaternice je potupnou verziou Miss školy. Potom, ako zvolia študentky Mireille, Astrid a Hakimu za Jaternice, čiže najškaredšie dievčatá na škole, nepodľahnú stresu zo šikanovania a zahanbovania. Dievčatá sa dajú dokopy a naplánujú si výlet do Paríža, každá z iného dôvodu a s podporou ostatných. Mireille túži konfrontovať svojho biologického otca, ktorý sa k nej nepriznáva. Známy filozof je manželom francúzskej prezidentky a má usporiadanú rodinu. Astrid túži deklarovať svoju lásku k Indochine, svojej obľúbenej kapele. Ich hudba jej dávala silu vydržať rodinné ťažkosti. Hakima plánuje ukázať pokrytectvo a skorumpovanosť generála, ktorý prijal prestížnu cenu, hoci nezabránil útoku, ktorý pripútal jej brata Kadera na invalidný vozík.

No a čo, že dievčatá vyhrali Jaternice, no a čo, že sú najškaredšie na škole, no a čo, že súťaž organizoval Mirellin bývalý kamarát Malo. Mireille nebude preto plakať... a už ani Astrid a Hakima. Teraz majú ambiciózny cieľ: ísť do Paríža na bicykloch a zarábať si na cestu predávaním jaterničiek. Sprevádza ich Hakimin dvadsaťšesťročný brat, invalidný veterán. A dievčatá sa pomaly stávajú virálnym hitom sociálnych sietí.

Kniha rieši nielen tému bodyshamingu a tlaku na vzhľad a telesné proporcie mladých žien, nenápadne poukazuje aj na iné vážne politické témy: diskrimináciu imigrantov, handicapovaných, politické pokrytectvo, korupciu aj rasizmus: „Niežeby ľudia boli rasisti, pochopte ma. Len sa im viac pozdávajú dve biele škraty ako jedno polopekné chlapčisko a jedna snedá škrata. A podľa mňa to tak bude všade, dám si za to aj ruku odťať. (Poznámka: nehovoriť nahlas pred Slnkom „dám si za to aj ruku odťať“. Je šialené, koľkým výrazom sa treba vyhnúť.)“ (s. 130)

Príťažlivé na knihe je, že nemoralizuje, nekáže, nepoučuje, iba ukazuje. Niekedy v spravodlivom hneve, niekedy s vtipom, súcitom, ale nikdy nie porazenecky, ukrivdene a v rezignácii.

Rodina Hakimy a Kadera sa stretáva s rasizmom bežne. Keď oni predávajú jaternice, nakupuje menej ľudí. Staršia pani ich uistí, že nemôžu za to, že nie sú bieli. Kadera noviny predstavia iba ako postihnutého muža. Práve krásny Kader je mimoriadne zaujímavá postava. Trpí, trápi sa s následkami fyzických aj psychických vojnových zranení, ale nezmieri sa so zredukovaním na invalida. A ani Mireille sa nemôže zmieriť s odmietaním svojho biologického otca. Túži otvorene riešiť svoje problémy, nazývať veci pravými menami, budovať si vzťahy založené na dôvere a rešpekte, čo je veľmi sympatické.

Hoci na začiatku knihy jej prílišná otvorenosť k matke a nevlastnému otcovi pôsobila nepriateľsky, postupne sa čitateľ naladí na jej ironický nadhľad. Je oporou svojim kamarátkam a útechu (aj zbraň) má v humore: „Vyzeráme presne tak isto ako v skutočnosti: tri jaternice navlečené v polyesterových plesových šatách a zmaľované ako ukradnuté autá. S Astrid sa podobáme, navyše v bucľatejšej verzii, na Drizellu a Anastáziu z Disneyho Popolušky. Hakima zasa vyzerá ako karamelka odetá v šatách pripomínajúcich údenú šunku. Chvíľu mlčíme a potom... a potom je nám to už fuk – rozosmejeme sa, prehýbame sa v kŕčoch od smiechu, je to smiech, ktorý vyviera zvnútra našich bucľatých tiel, natriasajú sa nám od neho špeky, vlasy aj šaty, musíme sa oprieť o umývadlá, dokonca hrozí, že si cvrkneme, je to ohromný smiech, oslobodzujúci, vzrušujúci, nový a grandiózny, tak ako slávnosť, na ktorú sa nám otvárajú dvere a ktorá nás o chvíľu pohltí.“ (s. 146)

Clementine Beauvais nepodceňuje svojich čitateľov, nechá ich, aby si sami urobili závery o mizogýnskych posudzovaniach, komentároch na sociálnych sieťach a nárokoch na vzhľad. Necháva čitateľa spochybňovať predsudky, nielen cudzie, ale najmä tie vlastné.

Knihu do slovenčiny preložila Andrea Čermáková. Preklad je plynulý a tvorivý. Prekladateľka mala náročnú úlohu preložiť vtipné slovné hračky, charakterizujúce prejav Mireille. Kniha znie sviežo aj v slovenčine, ktorá má knižný jazyk odlišný od bežného jazyka našich tínedžeriek.

 

Clementine Beauvais: Jaternice tiahnu na Paríž 

Preklad: Andrea Černáková

Žilina: Absynt, 2021