Vyhľadávanie
Keď osem je málo ...
Krista Bendová: Osmijankove rozprávky 1, 2
Bratislava, Ikar 2003, 2004
Aspoň pár prologických viet: ako vieme či nevieme, raz sa istý Osmijanko vybral do sveta. Letel lietadlom, ktoré „začalo strečkovať“ – vynechávali mu motory. Preto cestujúci zoskočili padákom, spoliehajúc sa na priaznivý „pasát“, alebo „antipasát“ alebo na „protiantipasáty, to znamená, že každý vietor fučal ináč, a tak sa každý ... zachránil niekam inam“. Osmijanko sa ocitol v krajine zvanej Triliónia, kde ho kráľ menom Milión Stopätnásty zaklial tak, že od tých čias musel o všetkom rozprávať osem ráz.
Dobre urobil a mohol ešte trochu pridať, vravia si dnes deti i dospelí nad knihou o Osmijankovi s podtitulmi Osem rozprávok o zvieratkách, Osem rozprávok o princeznách a ilustráciami Petra Cpina. Príbehy sú totiž nevšedným čitateľským dobrodružstvom, ktorému nechýba nič z toho, čo ho ním robí: bohatá lexika, objavná slovotvorba, funkčne uplatňovaná hovorovosť, schopnosť na malej ploche vykresliť charaktery, dynamické dialógy, autorská vynaliezavosť pri tvarovaní a kombinovaní štylistických figúr, prirodzený humor a cit pri jeho dávkovaní, jemná paródia, sotva postrehnuteľná irónia, nezvetraná fabula a predovšetkým všetkému dominujúca hravosť. Hravosť pointovaná v medziach logiky a príčinnosti. Tu by som ako arbiter mohol skončiť, lenže mi nedá nebyť aj (či najmä?) čitateľom a nepodeliť sa s láskavými a vďačnými spolučitateľmi o vzácne nahonobené zážitky. Pustil som sa do čítania a čoskoro som si pripadal ako Punťo z rozprávky O neslušne dlhom psovi. Ten pes sa načisto vymkol ľuďom a prírode z rúk, rástol a rástol, chvost mal doma, brucho u prvých susedov a papuľku u druhých, neskôr vyrástol z jedného mesta a vrástol do ďalšieho, až „obrástol celú zemeguľu a dorástol konečne k svojmu vlastnému chvostu“. Tak sa skončili nielen jeho trampoty, ale najmä trampoty jeho
majiteľov, ktorí s ním nemohli držať krok, ale „každý deň chodili na poštu a posielali balíky a v nich listy: Vážení občania toho a toho mesta! Onedlho k vám dorastie náš pes Punťo. Posielame kosti, kus mäsa a prosíme vás, aby ste ho nakŕmili“.
Aj ja som rástol. Rozliezol som sa po knihe: mačka Čilipanda jediný raz letela balónom a na nepoznanie a neuverenie to zmenilo miesto jej života, ba i sám jej život. Slávny cestovateľ Celestín Filiškus, napriek tomu, že do saharskej púšte si so sebou vzal aj guľomet, aby sa
vyhol nebezpečenstvám, takmer prišiel nielen o svoju cestovateľskú česť, ale o všetko okrem červených trenírok, paradajkového pretlaku, spomínaného guľometu a doteraz nespomenutej
ťavy Oktávie. Tá ho sprevádzala a bola vždy nekonečne pažravá a nikdy konečne nepažravá. Korunu originalite však nasadila žirafa, ktorej sa málila jedna hlava, a tak jej doktor namontoval sedem hláv, z toho jednu somársku. „Všetky moje hlavy sa vám klaňajú,“ povedal žirafa, keď spokojná od neho odchádzala užiť si svoje zaslúžené sedemhlavie. Lenže nastali patálie – v každej hlave sídlil rozum niekoho iného, preto doktor demontoval, no rýchlo a bezhlavo: zvieraťu namiesto hlavy žirafy nechal hlavu somársku!
Druhá polovica knihy sústreďuje príbehy o princeznách. Rezancová princezná „sa naposledy v živote hlboko zamyslela“, ale vedela urobiť „hlávkový šalát v nekrčivej úprave“, lebo variť ju učil kráľovský kuchár, ktorý však nezvolal približné: „Jejdanenky!“, ale jedine presné: „Ó, fajfoklok!“, keď mu panovník nariadil, aby princeznú tomuto umeniu naučil za tri
hodiny! Spomalená princezná privádzala svojou pomalosťou rodičov do zúfalstva. „Kráľovná zamdlela a kráľ zamdlel pre istotu tiež, aby mu nikto nevyčítal, že nie je starostlivý otecko“. Iný otecko povedal Učenej princeznej: „Ty si najmúdrejšia princezná, akú kedy videl svet. Ty si vlastne taká múdra, že to svet nevidel.“
Veď hovorím, že kráľ Milión Stopätnásty si mal pri tom zaklínaní Osmijanka spomenúť aj na oveľa vyššie číslo ...
V druhej knihe nájdeme (s Osmijankom, pravdaže!) Načisto obrátenú krajinu. Takú dôsledne obrátenú, že zubár v nej predáva chlieb tvrdý ako kameň, no „chlieb ... po dvoch dňoch načisto odmäkne. Na tretí deň bude teplý a vtedy najneskôr ho musíte zjesť, lebo na štvrtý deň by ste z neho mali cesto, na piaty deň múku a na šiesty – pšenicu ...“ Na zjedenie je aj Načisto čokoládová krajina. Jeho najjasnejšiu jasnosť tu úradne oslovujú “Vaša najsladšia sladkosť“ a tiež je na zjedenie, hoci zavše vydáva tie najukrutnejšie rozkazy, napríklad aby Osmijanka s Osmidunčom ako votrelcov utopili „v čokoláde najhoršej kvality“! A miestny policajt? Keď kľaje, tak štýlovo, to znamená sladko: „Štolverk-sisi-orión!“ Hneď vedľa (aspoň podľa číslovaných strán) je Načisto hlúpa krajina, v ktorej kráľ hľadá najhlúpejšieho ministra pre ministerstvo hlúpostí. Nepochodí, lebo sa mu prihlásia hneď traja vážni kandidáti. Keď sa tak človek pozrie okolo seba, úsmev so štipkou zadosťučinenia ho neopustí, navyše odtiaľto je len kúsok ku kreslenému filmu Frajer Luke a k dialógu, v ktorom sa hádajú obávaní Daltonovci. Nespokojný hlavný banditózo po neúspešnom prepade kritizuje svojich kumpánov, pričom jedného z nich nazve najhlúpejším. A hneď sa nesmelo, žiarlivo ozve ktosi: „A čo ja, Joe?“
Metaforicky bohato je vykreslená Načisto papierová krajina. V meste „papierový vodomet na námestí striekal rôznofarebné konfety“, „v zoologickej záhrade ... skákali veselé opičky tmavé opičky z kopirováku a kopírovali všetko, čo videli“.
A potom sa starí Osmidunčo, čo je pre zručného rozprávkara dôvod vymyslieť nové zápletky s ďalšími komickými situáciami. Až osem detektívov má vyňuchať (sotva sa dá nájsť priliehavejšie časoslovo!) strateného psa, a všetci sú literárnymi originalitkami. Prvý z nich dokonca otvára dvere ako černošská tanečnica, aby sa vzápätí – keď zistí, že nezvonil nikto, kto by chcel vyberať za elektrinu a plyn – premenil na svoj najvlastnejší originál – na „chlapa s čiernou fajkou v zuboch“.
Je naskrze radostnou udalosťou zaznamenávať od riadku k riadku radosť z hry, ktorú autorka mala, keď písala Osmijankove rozprávky, a pravdaže, nielen tie. Jej jazykové výmyselníctvo, poeticko-verbálne novátorstvo a využívanie hovorových či frazeologických slovných a vetných spojení má esprit v našich literárnych končinách nevídaný. „Vonkoncom aj dnukoncom“ však nie je samoúčelné, ale sémanticky obohacujúce, sýtiace. Vždy pohladí čitateľovo oko, ba srdce by sa mu z toho mohlo „rozklepať ako bociansky zobák.“ Možno by z toho i „kocúr bigbítovo zaskuvíňal“, alebo sa mu aspoň „rozkolotočoval žalúdok“ tak ako každému hafanovi, keď dostane veľmi fajnové „kostnaté potraviny“, teda kosti.
Marián Hatala
