Ane Riel vo svojom románe Živica zobrazuje život viacgeneračnej rodiny dobrovoľne izolovanej na ostrove. Les a príroda, ktorej Haarderovci absolútne rozumejú, a ktorá ich zo všetkých strán obklopuje, vytvára dokonalú atmosféru harmónie a zdanlivého súladu.
Fanatizmus, mánia či chorobný strach postáv z narušenia ich zaužívaného stereotypu však prinášajú do deja prvky zvrátenosti a hororu. Striedanie rôznych typov rozprávača umožňuje nazerať na životné osudy hrdinov z rôznych perspektív, podávať ich vlastné videnie situácií, vykresľovať lásku prirodzenú či chorobnú, no vždy silnú a ospravedlňujúcu. Práve láska umožňuje posúvať dej dopredu, dovoľuje rásť chaosu, bolesti a utrpeniu. Vzrast týchto negatívnych javov na pozadí harmonizujúcej prírody vytvára napätie a buduje v čitateľovi zvedavosť, kam až môže konanie postáv zájsť. Autorka kladie nevyslovené otázky: Ktoré postavy za oponou lásky, v zaslepenom presvedčení ochrany milovaných, chránia iba samy seba? Nakoľko ich činy motivuje iba strach a sebectvo?
Príbeh knihy naznačuje náročnosť formulácie jednoznačnej odpovede na tieto otázky v uzavretej zóne, no zároveň pohľad očami detskej postavy Liv dynamizuje čitateľove úvahy a poskytuje široký priestor zamyslieť sa nad tým, do akej miery všetci žijeme v klamlivom, naučenom stereotype, v nahovorenej pravde, že isté okolnosti ospravedlňujú krutosť, že „tma odnáša bolesť” (s. 8).
Atmosféra deja je napätá a ústi do prekvapenia i hrôzy, napriek tomu, že čitateľ si pri spätnom pohľade uvedomuje, čo všetko mohol na základe zobrazených situácií očakávať. Ane Riel mimoriadne dobre pracuje s jazykom textu. Jej formulácie sú často chladné, formálne, odmerané. Používa veľa zlučovacích spojok, ktoré vyvolávajú efekt blížiaceho sa záveru daného momentu, no ide o dojem klamlivý, a tak vyvrcholenie tragických situácií nastáva nečakane. Vzápätí je krutosť konania postavy ospravedlnená jej vlastnou logikou, usporiadaným sledom argumentov nezdravej mysle a naivným pohľadom detskej hrdinky, ktorá v čitateľovi vyvoláva sympatie. Recipient sa opakovane ocitá v myšlienkovej i pocitovej neistote, no nezostáva v nej dlho, pretože jednotlivé zložky textu sú prepojené mimoriadne dôsledne, s presne cieleným zámerom.
Tak, ako „na živici bolo čosi liečivé, vražedné a ochraňujúce” (s. 71), je tomu i v živote na ostrove. Pozoruhodná kompozičná stavba textu pôsobivo prepletá jednotlivé dejové línie, konzervuje zobrazené udalosti do lepkavej živice nových slov, „očisťuje” ich od ich skutočného morbídneho rázu.
Popri motíve živice, ktorý sa od samotného názvu knihy tiahne celým jej dejom, je evidentný aj motív vzrastajúceho neporiadku. Zmätok vonkajšieho sveta postáv sa odráža v zmätku ich sveta vnútorného, pričom obidva symbolizujú stratu kontroly hlavy rodiny, Jensa Haardera, nad samým sebou. Čitateľovej schopnosti porozumieť pohľadu Haarderovcov pomáha aj autorkino brilantné vykreslenie ich charakterov a nevšedného životného štýlu. V chaose, ktorý hrdinov pohlcuje, dokáže čitateľ vidieť netradičný poriadok určený ich zmýšľaním a až zarážajúco dôverne sa dokáže preniesť do prostredia ostrova. A práve tá blízkosť k odlišnosti, k morbídnosti mrazí.
Záver deja je vystavaný v ukážkovom rytme trileru: rýchly sled udalostí, akčné scény, prvky náhody aj šťastia v nešťastí, boj dobra so zlom. Jednoznačný názor, či išlo o záver šťastný, nešťastný, či sa dalo postavám uviaznutým vo vlastnom časopriestore pomôcť aj inak, posúdi každý čitateľ najlepšie sám, pretože dej románu počíta aj s jeho vlastnými úvahami, emóciami a originálnym pohľadom.
Ľubica Psotová
