Vyhľadávanie
Prozaický debut publicistu a ekonóma Igora Daniša uvádzaný ako satirický román je podobnou sondou do kuloárov politického života, ako v prípade Kandidáta Michala Havrana. V diele však nasvecuje aj mnoho ďalších spoločenských fenoménov transformujúcej sa spoločnosti. Sprostredkovateľom náhľadu tentoraz nie je mladý IT expert, ale neveľmi úspešný akademik a publicista v stredných rokoch Miro. Nezávisle od seba dostane ponuky od PR agentúr na napísanie politických programov pre tri najväčšie politické strany v republike.
„My ti dáme, aké také podklady, vodítka na jednotlivé oblasti – dane, zdravotníctvo, podnikanie, sociálne veci, školstvo a podobne. Ty ich rozpracuj, vyargumentuj, roztrhaj argumentmi opozičné návrhy a pridaj nejaké nové body, myšlienky a riešenia, čo letia vo svete, o čom debatujú liberáli v zahraničí a tak. Do mesiaca to stihneš?“ (s. 9). Miro postupne ponuky príjme a razom sa z neho stane priamy účastník predvolebného boja v krajine. Napísať tri programy, ktoré na seba vzájomne reagujú mu nerobí problém.
Pomerne chudobná a voľná dejová línia sa odvíja od tohto ústredného motívu a slúži rozprávačovi ako osnova, od ktorej sa odráža k bohatým spoločensko-politickým exkurzom (vzdelávanie, literatúra, kultúra, ekonomika, média, šport) reflektujúcim posledné decéniá vývoja na Slovensku. Niekde s väčšou, inde s menšou originalitou, no určite sarkasticky a „aktivisticky“. Zaujímavé sú pasáže, ktoré sa venujú privatizácii, fetišizácii daňovej politiky, prípadne istých oblastí vzdelávacieho sektora. Červenou niťou spájajúce postoje rozprávača k jednotlivým témam je zosmiešňovanie ideologických dogiem a praxe voľného trhu. Jednotlivé pasáže sú písané skutočne zasvätene, no niekedy až príliš „natvrdo“, bez trochu sofistikovanejšieho umeleckého gesta, ktoré by si žiadalo viac než komentáre, resp. publicistické výpady s jasným zámerom. V jednotlivých pomerne rôznorodých kapitolách a na množstve zaujímavých postáv autor poukazuje na javy, ktoré hýbu spoločnosťou a životmi ľudí v súčasnej dobe. Pri sarkastickom popise javov v spoločnosti cítiť inšpiráciu dielom Ostrov tučniakov od francúzskeho spisovateľa Anatola Francea.
Miro prešiel zaujímavým intelektuálnym vývojom – od odporcu komunistickému režimu a idealistického pravicovo-liberálneho nadšenca v 90. rokoch až ku kritickému ľavičiarovi. Jeho kariérny život nebol naplnený a pokusy o uplatnenie v politickom a investičnom prostredí skončili neúspechom. Svojím osudom trochu pripomína postavy známe z románov Máriusa Kopcsaya. Miro sa postupne stretáva s viacerými postavami – zväčša kamarátmi, kolegami, zamestnancami PR agentúr (rozhovory s riaditeľmi – variácie na absurdné dialógy), ktorých osudy na pozadí transformácie opäť slúžia ako mikrosondy k ďalším spoločenským témam (emigrácia, porevolučné prezliekanie kabátov, literárna tvorba). Ide o veľmi zaujímavé pasáže napriek tomu, že postavám – ochotným urobiť čokoľvek pre úspech a postavenie v spoločnosti – chýbajú emócie a viacrozmernosť.
Témou, ktorá sa v texte opakuje, je kritika všetkých úrovní školstva. Okrem ostrých komentárov rozprávača je to aj samotný protagonista Miro, ktorý sa dostáva do konfliktu s redaktorkou vedeckého časopisu. Tá mu vyčíta formálne nedostatky príspevku: „Poznámky pod čiarou nemáte vedené kurzívou. Máte ich uvedené nezmenšeným písmom deväť, ale to nestačí. Musíte uviesť kurzívou písmom veľkosti desať. Použili ste veľa tabuliek na taký malý text“ (s. 171). Študenti dostávajú od vedenia fakulty dotazník, v ktorom hodnotia odborné a pedagogické kvality učiteľov. Miro neskončí až tak zle, no na hodinách nepoužíva počítač, čo mu výrazne zhorší hodnotenie (kto nepoužíva počítač, nie je moderný a tým pádom kvalitný). Keby vedel o dotazníku vopred, študentom by zlepšil finálnu známku, čo by mu zrejme zabezpečilo lepšie hodnotenie (o pokrytectvo, ochotu predať svoje schopnosti na nie celkom šľachetné ciele, nie je v románe núdza ani u hlavného hrdinu). Dotazníky v rukách vedenia fakulty slúžia ako zbraň voči zamestnancom. Autor niekedy prechádza k fraške: žiaci na základných školách za potlesku odbornej verejnosti a medzinárodných organizácii bijú učiteľov a dokonca navrhujú, aby sa bitie obrátilo aj voči rodičom.
Autor pracuje skôr s „povedomosťou“ než s konkrétnosťou, hoci na viacerých miestach jasne presvitajú slovenské reálie. S hlavným hrdinom neprechádzame ulicami Bratislavy (ako v prípade Kandidáta), no zároveň sú niektoré udalosti nasvecované rozprávačom identické, alebo takmer identické s udalosťami na Slovensku (premiér Mečiar, spoločnosť Menta, kauza Medveď). Táto rozkročenosť medzi podobnosťou a konkrétnosťou je slabšou stránkou textu. V texte sa nachádza šesť kapitol napísaných kurzívou, ktoré autor rámcuje ako zámery a sľuby politikov. Keďže nejde o úryvky politických programov, na ktorých Miro pracuje, ale akési zironizovanie zámerov politických strán, hesiel a ideí, pokladám ich v románe za zbytočné, keďže len v inej forme pokračujú v tom, čo dopodrobna vykresľuje a komentuje rozprávač.
V závere románu sa Miro ocitá ako programový mediátor na rokovaniach o budúcej koalícii. Tie prebiehajú ešte pred voľbami. Samotný autor sa v diele podľa jeho slov „snažil vyjadriť niečo hlbšieho, čo sa odohráva v našej spoločnosti, čím sa riadime, čo formuje súčasného človeka chyteného do pasce histórie, bez toho, aby si to uvedomoval.“ Okrem iného je Idyla zaujímavá tým, že ide o jednu z prvých reflexií veľkej ekonomickej krízy (2008 – 2012) prostredníctvom umeleckého textu.
Keby sa k Idyle pristupovalo výlučne ako k románu, narazili by sme na viacero problémov. Je to satira, niekedy fraška, a vždy ostrá sociálno-politická kritika. Často veľmi vtipná a poučná. Môže zaujať predovšetkým čitateľov stotožňujúcimi sa s ideovými východiskami rozprávača a tých, ktorí majú ešte chuť čítať o nelichotivom zákulisí politického života tak blízko k našej realite.
Ivan Stodola
