Recenzia
Ivana Hricová
15.08.2018

Osud levích dievčat

Sme zvyknutí umenie konzumovať ako výsledok tvorivej činnosti autora. Avšak zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo stojí za procesom vzniku diela? Každý jeden obraz, pieseň či kniha v sebe nesie významnú časť ich pôvodcu. Aká je vlastne obeť, ktorú umelec prináša? Podeliť sa so svetom o svoje vnímanie a idey môže v určitom bode znamenať ich nenávratné odlúčenie. Je možné, že sa stráca aj kus z autora? Splynie v jedno so svojím dielom alebo len ono samotné bude ďalej predstavovať to, kým je?
 
Po úspešnom debute sa autorka Miniaturistu Jessie Burtonová vracia s novým historickým románom (alebo skôr s románom s historickým nádychom) vyrozprávaným z dvoch časových perspektív – Veľká Británia v roku 1967 a Španielsko tridsiatych rokov na počiatku občianskej vojny. Tvorbe Jessie Burtonovej dominujú silné, na pohľad excentrické a tajomstvom zahalené ženské postavy. Nie je tomu inak ani v románe Múza.
 
Mladá Olive Schlossová sa spolu s rodičmi ocitá na rozbúrenom juhu Španielska tesne pred vypuknutím občianskej vojny. Prichádza aj so svojím tajným talentom, ktorý sa pod pálivým slnkom a vďaka temperamentu miestneho umelca Isaaca naplno rozvinie. Isaacova rebelská sestra Terese dodáva Olive odvahu a jej uchvacujúce maliarstvo nakoniec uzrie svetlo sveta, hoci skryté pod Isaacovým menom.
 
Pôvodnou rozprávačkou je však Odelle Bastienová, mladá imigrantka z Karibiku, ktorá dostane šancu pracovať v londýnskom Skeltonovom inštitúte výtvarného umenia. Jedného dňa sa vo dverách inštitútu objaví záhadný obraz od Isaaca Roblesa, opradený fantastickými tajomstvami. Víchor konšpirácií, poloprávd a neistôt zamieša enigmatická Marjorie Quicková, ktorá Odelle vypraví na najväčšie dobrodružstvo jej života.
 
Tempo deja je svižné, jednoznačne rezkejšie ako v predchádzajúcom románe a ľahšie vnímateľné. Idea románu je zaujímavejšia a zároveň oveľa temnejšia, čo reflektuje autorkine vnútorné rozpoloženie. Po obrovskom úspechu románu Miniaturista trpela návalmi úzkosti a často sa spytovala sama seba, kto vlastne je. Dovolím si povedať, že Múza je plná osobného utrpenia až tragickosti, z ktorého je smrť vlastne vytúženým vykúpením.
 
Okrem roviny hľadania samého seba vo svojom umení vnímam Múzu ako veľmi čítavý (miestami až detektívny) príbeh nezvyčajných žien, bojujúcich s prekážkami a nástrahami života. V dnešnej dobe dokážeme identifikovať aj ďalšiu rovinu tohto diela. Tou je kritika statusu quo patriarchálnej spoločnosti, ktorá odmieta uznať ženu za schopnú tvorby, ako tvorcu umenia. Sloboda je pre artistov nesmierne dôležitá a ak ju nemôžu využívať, ich duša tým (jednoznačne) trpí. Zaujímajme sa preto o pôvod diel, ktoré sa nám páčia, podporujme rovnosť vo svojom okolí a nestavajme okolo seba hradby predsudkov.
 
Ivana Hricová