Vydavateľstvo Perfekt oslavuje tohto roku desiate výročie literárnej súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. Tento projekt slúži na podporu pôvodnej poviedkovej tvorby a istým spôsobom monitoruje i čitateľské záujmy detí. Ocenené texty vyberajú totiž samotní detskí čitatelia, ktorí zastupujú všetky regióny Slovenska.

Antológia desiateho ročníka, ktorá vychádza pod názvom víťaznej poviedky Kataríny Mikolášovej Ovečky v čerešňovom sade, je vďaka voľbe poroty reprezentatívnym výberom najmä začínajúcich autorov, čo po iné roky nebývalo zvykom až v takej miere. Ako v úvode píše garant súťaže Peter Karpinský, deti prejavili v tomto ročníku najväčší záujem o texty týkajúce sa sociálnej interakcie medzi rovesníkmi. Mnohí odborníci upozorňujú, že deti vo vzťahovej oblasti strádajú aj vďaka sociálnym sieťam. Tento problém ilustruje poviedka Petra Fogaša Drnda postavená na dialógu medzi tzv. moderným a konzervatívnym prístupom k životu. Hlavný protagonista Marek je mestským dieťaťom, ktoré na začiatku prázdnin behá s tabletom po ihrisku a nevie sa zapojiť do skutočnej hry s deťmi. Napokon sa mu to však podarí – aj na podnet jeho otca. Naučí sa hrať prastarú kolektívnu hru drndu a je z nej nadšený. Fogaš v tomto príbehu uvažuje nielen o hodnote pokladov kolektívnej tradície, ale zaostruje aj na to, čo nás o ne často ochudobňuje.

Ústrednou témou antológie je potreba hlbších, naozajstných vzťahov. Príbehy rozoberajú pocity vnútorného spojenia detí s rodičmi alebo zdôrazňujú to, čo je podstatné vo vzťahoch, niekedy aj prostredníctvom príbehov o výchove (Gabriela Magálová: Ako voňajú fialky). Dotýkajú sa aj súčasných ekonomických problémov rodín (Renáta Filková: Najlepšie prázd niny). Víťazná poviedka Kataríny Mikolášovej Ovečky v čerešňovom sade je tiež zameraná na kvalitatívny rámec vzťahov. Poukazuje na to, ako sa deti vyrovnávajú s problematikou outsiderstva, nie však vo vlastnom kolektíve, ale v prípade marginalizovaných osôb, ktoré vyčlenila komunita. V príbehu je takým starý Francel s podivným výzorom, zrejme v dôsledku zdravotných problémov. Býva v ústraní, mimo komunity. Patrí k obvyklým výstražným symbolom, ktoré dospelí zvyknú „výchovne“ používať, aby deti odstrašili od vzďaľovania sa z domu. Outsiderstvo je však aj vnútorný pocit hlavného hrdinu, ktorý sa ešte do komunity nestihol začleniť, lebo sa práve prisťahoval z mesta. Tento motív zaznieva aj v iných poviedkach (Igor Bielik: Prípad Džulo).

Z kvalitatívneho rámca textov sa vymykajú najmä poviedky Jany Bodnárovej Dita a vrkoč prastarej mamy, Tone Revajovej Prázdniny podľa plánu, Marty Hlušíkovej Päťdesiat nad nulou a Kvety Daškovej Zoška. Spája ich najmä psychologicky prepracovaný naratív, hutnosť rozprávačského plánu a stimulovanie čitateľa k hlbšiemu vnútornému dialógu.

Texty antológie majú silnú výpovednú hodnotu už preto, že oslovujú deti s tým, čo práve teraz potrebujú „počuť“. U viacerých autorov sa stretávame s balansujúcou kvalitou. Pri písaní sú rozbiehaví, do príbehu zahŕňajú vedľajšie témy, ktoré evokujú dojem, že si dostatočne neujasnili zámer a problém, o ktorom chcú písať. Pri čítaní som tiež nadobudla dojem istého stereotypu. Akoby autori odpozorovali, čo sa u detí za tie roky najviac ujalo, a tomu prispôsobujú jazyk a štýl. V niektorých poviedkach mi preto chýba autenticita. Napriek istým výhradám však považujem antológiu za záslužný vydavateľský počin a dúfam, že sa dostane k tým deťom, ktoré ju budú potrebovať najviac.