Palica brata a palica slnka - Katarína Džunková - Naučiť sa chodiť bez palice

Naučiť sa chodiť bez palice

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2010

Básnický debut Kataríny Džunkovej je, aj nie je prekvapením. Poetka z Košíc je laureátkou takmer všetkých literárnych súťaží, jej meno poznajú všetci, čo sa aspoň úchytkom zaujímajú o poéziu. Z tohto pohľadu je kniha Palica brata a palica slnka prirodzeným vyústením jej autorskej cesty, nepredstavuje prekvapenie.

Trochu zložitejšie to začne byť, keď sa človek do knihy začíta. Z formálneho hľadiska je rozdelená na dve časti – Prosba o zjavenie a Z Márie Magdalény. Ak k tomu pripočítame názov, ktorý trochu skryto, ale predsa odkazuje na iného slovenského básnika Teodora Križku a jeho zbierku Krehkosti (s jednotiacou líniou lásky, ktorú symbolizuje práve Katarína Džunková), môžeme mať trochu predstavu, akým smerom sa bude uberať základný motív debutu. A to, aspoň pre mňa, mierne prekvapenie vyvoláva. Snáď nebude na škodu spomenúť, že Teodor Križka knihu edične pripravil.

Nech už je to ako chce, prvá časť predstavuje najmä výber básní zo súťaží. Sú hravé a svieže, dôraz sa v nich kladie na silu metaforického stvárnenia okamihu: „V podvečer na Malostranskom námestí / sa mi zazdalo, že počujem / tiché šušťanie. // Akoby sa chrámy / chystali na útek / a vykasali si barokové sukne / miesto kupoly“ (s. 23). Obrovský výpovedný náboj majú básne o otcovi. Je to niť, ktorá sa tiahne celou poéziou Džunkovej, akési hľadanie silného maskulínneho vzoru, opory, napríklad: „Večer / som videla otca / hladiť svietnik. / Potme ho tajne / bolia ramená, / akoby aj ony / boli z mosadze“ (s. 48). Zaujímavou vrstvou jej písania sú básne z ciest po Európe, inou veľkou témou sú Čechy (Džunková študuje v Prahe) a ich dejiny, prípadne dejiny všeobecne.

Po tejto výraznej prvej časti prichádza väčšinová časť Z Márie Magdalény, ktorá je polemickým článkom debutu. Básne sú vyznaním Kataríny Džunkovej z hlbokej viery. Ich problémom nie je obsahová náplň, skôr jej uchopenie. Zrazu akoby sa stratila určitá časť poetiky a stali sa skôr modlitbami ako poéziou: „Pobežím k tebe, Rabunni, / naprieč stromoradím z písmen, / po jeho ostrých korunách / ako po vlnách mora, / lebo ty si môj Pán. Ty si môj Pán“ (s. 108). Je to možno aj ono naznačené hľadanie otcovského vzoru, pretavené do viery v Boha.

Z hľadiska debutu ale nerozumiem výraznej prevahe týchto básní-modlitieb, ktoré majú často mierne patetizovanú tému a moralizujú: „Veď my sme ťa len nahmatali srdcom, / a aj to akým,
pozri, najvyšší Pane – / ako sme to chodili cez tvoje dvory? / Ako sme si pokrivili ústa / na biednych heslách, / až nás tu zahalilo vlastné / ja, ja... a daj, daj...!“ (s. 85). Nerozumiem, lebo kým prvá časť je prirodzene poetická, tu zrazu cítiť vysokú štylizovanosť, ktorá je básňam na škodu. Alebo možno ide o vplyv, ktorý Džunková nedokáže pretaviť do vnútorného dialógu. A to už je aj chyba editorskej práce, aby sa takéto veci (najmä pri debute) nestávali.

Editor sa tu nedokázal odosobniť od poetky ako človeka a pozrieť na básne z odstupu. To pri čítaní zamrzí, lebo ona písať vie a v budúcnosti bude pre ňu práve toto veľkou výzvou: nájsť si vlastnú skutočnú reč. Talent na to má, preto verím,
že ďalšiu palicu pri chôdzi už po vlastných nohách potrebovať nebude.