Recenzia
Elena Ťapajová
26.01.2011

Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra - Petra Hanáková

Petra Hanáková

Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra

Bratislava, Slovenský filmový ústav 2010

Jeho meno sa stalo symbolom. Nielen preto, že ho generácie vyslovovali jedným dychom s menom Jánošík. Herecký predstaviteľ nášho národného hrdinu Paľo Bielik (1910 – 1983) patrí k „erbovným figúram“ slovenského umenia 20. storočia a k výrazným spolutvorcom slovenskej filmovej kultúry predovšetkým ako režisér a scenárista. Jestvuje viacero pokusov o zachytenie jeho príbehu, ale asi najkomplexnejšie a vari aj najobjektívnejšie hodnotí jeho dielo monografia Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra, ktorú vydal Slovenský filmový ústav v roku, keď si pripomenieme umelcovu storočnicu (11. decembra).

Autorka Petra Hanáková (1974) začala na nej pracovať ešte ako študentka filmovej vedy pred ôsmimi rokmi. Vyhýba sa oslavnosti, naopak, snaží sa triezvo a faktograficky mapovať Bielikovu cestu od ochotníckych začiatkov a osudovej jánošíkovskej kapitoly. Veď odborná verejnosť ho zaregistrovala na oblastných súťažiach ochotníckych divadiel v roku 1931 práve v postave Jánošíka. Pre túto postavu si ho vyhliadol J. Plicka do filmu, ktorý nakoniec zrealizoval v roku 1935/1936 Mac Frič a Bielikovi priniesla medzinárodnú slávu.

Predstavuje jeho filmové postavy vo filmoch HordubalovéHrdinové hraníc, ale i tie „virtuálne“, ktoré nakoniec nestvárnil. Píše i o hereckom účinkovaní na doskách SND do konca februára 1942, keď Bielik začína pôsobiť ako dokumentarista vo filmovej spoločnosti Nástup. (Tu nakrútil napríklad Hlavátky či Ostrov kormoránov). V roku 1944 sa dal aj do služieb Slovenského národného povstania ako frontový kameraman. Zajali ho, uväznili, po vojne však použil časť zachránených záberov do dokumentu Za slobodu, i do svojho režisérskeho debutu Vlčie diery. Ale ešte predtým inicioval vznik filmu Varúj...!, kde si zahral pod Fričovým režijným vedením, podobne ako v českom filme Čapkovy povídky. Ako režisér sa neskôr Bielik prezentoval filmami Priehrada, Lazy sa pohli, V piatok trinásteho, ale aj nezabudnuteľnými titulmi ŠtyridsaťštyriKapitán Dabač či dvojdielnym opusom Jánošík a Majster kat. Jeho poslednou režisérskou prácou je film Traja svedkovia. Po odchode do dôchodku sa vracia ešte ako scenárista, ale bez väčšieho ohlasu.

„Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo,“ hovorieval Bielik, ktorý sa nikdy netajil snahou nakrúcať divácke filmy. A tie jeho k nim určite vždy patrili. Autorka si všíma aj Bielikov spôsob práce, keď si každý námet autorsky prispôsobil svojmu realistickému vnímaniu, a došlo aj ku generačným a názorovým rozporom (napr. s novou vlnou). Píše aj o sne nakrútiť Čachtickú pani, ale i o veľkej dávke sebairónie, keď o sebe Bielik hovorí, že je „vyslúžilý milenec“ či „náhrobný umrlec“. Zaujímavé sú záverečné kapitoly Biografická legenda a autorský film (je to odborná publikácia, ale i tak mi osobne chýba viac informácií zo súkromia, predsa len nemanželský dedinský chlapec, ktorý sa vypracoval na popredného filmára a bol manželom herečky Marty Černickej...) a Ikonografické, rodové a žánrové slovaciká v tvorbe Paľa Bielika. Dôležitý je takmer stostranový poznámkový materiál. (Mimochodom, je tam i poznámka o nemanželskej dcére s jednou z hereckých partneriek).

V závere knihy autorka hovorí o bronzovej soche, ktorá akoby stvárňovala Bielikovu „Pozíciu inštitucionalizovaného rebela v dobe, kultúre a krajine, ktorá skutočnú rebéliu netolerovala.“ Petra Hanáková sa snaží vo svojej knihe o nový pohľad na Bielika a vytvorila pozoruhodnú odbornú publikáciu, ktorá má však čo povedať i laikovi.

Elena Ťapajová