Vyhľadávanie
Preklad František Hruška
Vydavateľstvo Slovart 2012
Vynikajúca kniha – to je prvé slovné spojenie, ktoré mi prestúpilo mysľou bezprostredne po dočítaní románu Pán Gwyn. Pomenovalo pocit zo sugescie textu s témou, ktorá je stará ako sám proces tvorby umeleckého diela. Záujem o osobnosť spisovateľa, o priebeh písania, vlastná skúsenosť s pocitom tvorivej naplnenosti, striedaná stavom absolútnej autorskej vyprázdnenosti, tenzia nápadu, náhly pád do ticha – to sú dôvody formulácie môjho pocitu. Sú príliš osobné? Alebo je to presne naopak a všetky tieto pocity sú univerzálne?
Zdá sa, že ich pozná každý tvorivý človek, aj Alessandro Baricco. Ako inak by mohol napísať príbeh pána Gwyna, známeho spisovateľa, ktorý odrazu nevie, ako ďalej? Nevládze písať, ale ani prestať písať. Verejne sa zriekne ďalšej tvorby, aby začal kreovať čosi úplne iné, odchodné od jeho dovtedajšieho života: portréty. Jeho nástrojom sa stáva ale opäť text, miestom činu ošarpaný ateliér, objektom nahé postavy mužov a žien. Pozoruje ich vyše mesiaca, približuje sa k nim, ovoniava, dotýka sa, odstupuje od nich, necháva ich prestupovať pachom, hudbou, tichom, svetlom, tmou. Gwyn okrem vytvárania portrétov po celý čas píše aj texty pre seba. Vydá ich niekedy? Čitateľ Bariccovej knihy sa odpoveď dozvie. Ale až na záver, lebo autor vystaval svoju sondu do psychiky postavy tvorivého subjektu ako detektívny príbeh plný záhad. Tajomstvo tvorby sa v jeho knihe poodkrýva, miestami obnažuje. Tak pozvoľne, až nás z toho mrazí.
