Vyhľadávanie
Anabella, svetlo v temnotách
Dominik Tatarka: Panna zázračnica, Bratislava, Artforum 2009
Novela Dominika Tatarku Panna zázračnica nás oslovuje s odstupom vyše troch desaťročí po jej ostatnej reedícii. Čitateľ po nej siaha s túžbou vyplniť vyprázdnený priestor. Priestor textovej imaginácie, snenia. Anabella, hrdinka novely, je postavou, ktorá pôsobí spočiatku ako stará známa. Prichádza akoby z nášho sveta, ticho vojde do bratislavskej železničnej stanice, aby ju ohlušil úder zvuku. Nie hučanie áut, nie zavíjanie sanitiek. Anabella nie je ženou dnešných dní. Prichádza počas vojny. Vpadne do priestoru, v ktorom sa každý človek snaží nemyslieť, necítiť. Ale napriek tomu prežiť. Romaine Rolland vsunul ruku Lucie do ruky Petra v metre bombardovaného Paríža. Anabella vsúva ruku do ruky Tristana. Preľaknutá sirénou ohlasujúcou nálet s ním beží ulicou. Tristan, mladý umelec, svoj zážitok s ňou pretaví do príbehu o zrodení osudovej ženy. Ženy inšpirátorky. Jeho priatelia, básnici, sochári, maliari, všetci tí, ktorí hľadajú únik pred realitou v imaginácii umenia, mu radi uveria. Anabella prijíma ich pozvania. Opantá im hlavu. Vezme do zajatia srdce. Mladí muži na seba vzájomne žiarlia. Každý z nich chce Anabellu pre seba. Každý z nich cíti, že zabudnúť na marazmus sveta okolo seba sa dá len s ňou. Jedni v nej hľadajú jej náručie, iní jej pohľad. Každý z nich prežíva svoju krízu inak. Napätie medzi nimi sa stupňuje. Anabella, svetlo v temnotách. Bod, na ktorý sa upierajú ich roztúžené zraky. Laň, ktorú naháňajú vlci. Už ju takmer majú. Už sú jej na stope. A ona predsa utečie. Urobí sa mŕtvou pre tento svet. Umrie v divoko blčiacom náručí každého z jej obdivovateľov. Posiela im svoju posmrtnú masku. Každému po jednej kópii. Originál ale nesníme z tváre. Odchádza s ním na lyžovačku. A muži neveria. Nechcú veriť. Pijú, bijú sa, žiarlia. Je zrejmé, že žiaden z umelcov nesmie uveriť. Lebo Anabella splnila svoju úlohu. Básnici píšu básne, maliari maľujú obrazy, sochári formujú kameň. Anabella ostala neuchopiteľná. Ostala túžbou. Tatarka nemohol svoj príbeh ukončiť inak. Chcel ponechať mladým mužom nádej. Dobre vedel, že ak by sa básnik kráčajúci za ženou s miernym odstupom rozhodol dostihnúť ju, to najhoršie, čo by sa mu mohlo prihodiť, by bolo, že by uzrel jej tvár. Zaostal básnický subjekt Smrekovej skladby Básnik a žena, náročky zaostal aj Dominik Tatarka, demiurg príbehu o Panne zázračnici. Stal sa ku svojim postavám krutým. A tým ich zachránil.
Peter Mráz
