Panteón zlomených nádejí - Viliam Apfel - Rozprávanie o citlivých faktoch

Rozprávanie o citlivých faktoch

 

Rozprávanie o citlivých faktoch

Viliam Apfel: Panteón zlomených nádejí

Nezvyčajný a predsa pravdivý príbeh mohyly

M. R. Štefánika na Bradle

Liptovský Mikuláš, Tranoscius 2004

  Pravdivý, teda dokumentárne doložený, z overeného pramenného materiálu precízne vybudovaný je príbeh, ktorý aj v čitateľsky príťažlivej podobe napísal skúsený autor literatúry faktu Viliam Apfel. A najnezvyčajnejšie pri čítaní o vybudovaní a neskoršej obnove Štefánikovej mohyly, diela Dušana Jurkoviča, na mňa zapôsobil fakt, že história zrodu tohto architektonického skvostu nebola doteraz v takejto ucelenej podobe spracovaná. Oprávnene preto môže autor hovoriť o „nepochopiteľnej medzere“ v slovenskej literatúre. A tak veľké uznanie Apfelovi patrí už len za to, že po niekoľkoročnom pátraní v početných slovenských a českých archívoch napísal knihu o osude miesta posledného odpočinku „slovenského Ikara“ a talianskych druhov, ktorí spolu s ním zahynuli 4. mája 1919 po páde lietadla Caproni 450 neďaleko Ivánky pri Dunaji.

  Dušan Jurkovič bol zvesťou o tragédii hlboko zasiahnutý; keď sa dozvedel, že generál Štefánik v záveti prejavil túžbu byť pochovaný vedľa svojho otca v Košariskách, „v tej chvíli“ cituje Apfel z Jurkovičových pomienok, „vo mne zajasalo: domnieval som sa totiž, že Štefánik bude prevezený do Prahy. Skôr ako sme vsadli do vlaku do Bratislavy, bol som rozhodnutý pochovať generála Štefánika na Bradle...“ A tak v prvých kapitolách autor podrobne zaznamenáva, ako bolo pre túto Jurkovičovu odvážnu myšlienku potrebné získať nielen vládnych predstaviteľov, ale aj Štefánikovu rodinu.

  Stavba dnešnej mohyly začala takmer o desaťročie neskôr – 11. júla 1927 a Apfel vo svojom „pravdivom príbehu“ rekonštruuje jednotlivé etapy jej budovania: zrod projektu v Jurkovičovom ateliéri, vytvorenie Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi na Bradle, ktorý vyhlásil finančnú zbierku, položenie základného kameňa mohyly 4. mája 1924 až po dovoz bieleho travertínového obkladu z kameňolomu v Spišských Vlachoch (194 plne naložených vagónov). Po 280 dňoch budovania bola mohyla na Bradle 28. septembra 1928 slávnostne odhalená.  

  Odvtedy sa o nej právom hovorí ako o Štefánikovej a Jurkovičovej mohyle, pretože jedinečnosť Štefánikovej osobnosti „potvrdzuje“ jedinečnosť Jurkovičovho talentu: svojou krásou a harmóniou, ako aj fenomenálnym zakomponovaním do prírodného masívu Bradla patrí mohyla k vrcholom pamätníkovej tvorby nielen na Slovensku. Aj preto je v knihe kapitola Umelec z rodu kopaničiarov, v ktorej sa na základe archívneho materiálu z Jurkovičovej pozostalosti dozvedáme o živote tohto umelca.

  V ďalších kapitolách knihy V. Apfel sleduje pohnuté osudy mohyly po nástupe komunistického režimu v roku 1948, ktorý sa Štefánika aj Jurkovičovo dielo snažil vytesniť z národnej pamäti. Zaznamenáva aj prvé pokusy predstaviteľov mesta Brezová pod Bradlom z polovice 80. rokov zastaviť proces chátrania a devastácie mohyly a nakoniec úspešné, aj keď zložité, teraz už nie politickou zlobou, skôr ľudskou malichernosťou a chamtivosťou poznačené obdobie obnovy mohyly do jej pôvodnej krásy 4. mája 1996. Knihu autor doplnil Slovom historika M. Hronského, Pohľadom architekta A. Valentoviča a aj vzácnymi fotografiami a kresbami sčasti uverejnenými po prvý raz.                        

  V Štefánikovej mohyle, tak ako nám ju približuje táto kniha, sa nezrkadlí len osud jednej kultúrnej pamiatky, ale v skoncentrovanej podobe sa v nej odráža aj osud našich národných dejín – deformovaných, zamlčiavaných, falšujúcich obraz ich najväčších osobností. Preto som sa pri čítaní tejto knihy chvíľami neubránil aj silným emóciám.

Anton Baláž