Vladimír Mináč – Dana Podracká
Paradiso
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1998
Dialóg. Stretnutie dvoch. Systémov, vôlí, citov, intelektu. Príležitosť na preklenutie rozporov za okrúhlym stolom, ale aj potencionálny zdroj nových nezhôd. Stojí tak pri zrode dynamiky zápasu a sporu. Procesu, bez ktorého by nebol možno pokrok. „V prírode nič nestojí na mieste. Všetko smeruje vpred, všetko kráča dopredu.“ – napísal už koncom osemnásteho storočia J. G. Herder. Dialóg prekonáva prekážky a súčasne nachádza nové, je bytím v pohybe. Len prostredníctvom neho sa môžeme zmocniť nových nejasných poznatkov a pojmov. Len prostredníctvom neho si môžeme uvedomiť sami seba a svoje miesto vo svete.
Keďže cieľom dialógu nie je poskytovať ucelenú a uzavretú sumu informácií, dôraz sa z obsahového ČO presúva na štylisticko-formálne Ako a, predovšetkým, na subjektivizujúce KTO. Slovo ožíva až v konkrétnom procese hovorenia, dotovanom intelektuálnym a citovým zázemím jeho účastníkov. Dialóg, ktorý sa stáva pôžitkom pre čitateľa či poslucháča, jednoducho môžu viesť len osobnosti.
Význačná pozícia Dany Podrackej a Vladimíra Mináča v kontexte slovenskej kultúry je neodškriepiteľná. Neodškriepiteľný je však aj ich odlišný, ba priam protichodný naturel. Dialóg tejto dvojice je konfrontáciou ženskej jemnosti s mužskou robustnosťou. „Spájať je ženský princíp. Všetko živé a budúce sa spája v ženskom lone. Muž nechce iba spájať, chce najmä vedieť, čo sa s čím a ako spája.“ (s. 16).
Teda syntéza oproti analýze, viera oproti vede, s jej večnými pochybnosťami, celistvosť mýtu zrodusmrti ženského lona oproti linearite historického princípu mužov-bojovníkov. Pohľad z dvoch odlišných pólov odkrýva netušené významy dávno známych vecí. Nenásilne a nenápadne spája detail s celkom Východiskovým podnetom väčšiny dialógov býva jemný náznak, citlivo vybraný a uchopený detail literárneho či výtvarného diela. Ten sa stáva významným podložím konštrukcie a zamyslení, ktoré autorka začleňuje do širších súvislostí a zároveň sa usiluje o ukotvenie v tajomných hlbinách ľudského ja. Podrackej slovo je magické. Cez jeho prizmu nadobúdajú všedné veci nádych záhady, ba až posväcujúceho mystična. Jej slovo láska pozorne hľadí vôkol i do seba a zbiera zrnká dobra. Urovnáva, prečisťuje, vysvetľuje, uvoľňuje zverák neprirodzenosti civilizačného nánosu. Chce pochopiť a nahmatať podstatu vecí nie preto, aby skonštatovala skutkový stav, ale preto, aby z neho vyvodila mravný či ideový dôsledok.
Mináčov pohľad na problém prináša novú optiku. Mináč mýty rúca, rozrúša, búra. Niekedy azda až s prílišným nasadením budovateľských bagrov rokov päťdesiatych – vždy však so zmyslom pre fair hru. Kým Podrackej videnie sveta je vskutku mýtické – i najzanedbateľnejší detail tu má svoje miesto a význam – Mináč nejasné, rozplývavé a neuchopiteľné predstavy uzemňuje, uvádza ich do logických súvislostí a vzťahov, vyostruje do myšlienkovej a ideovej pointy. „Nič nie je zbytočné a zničeniahodné,“ – tvrdí ONA. ON však je človekom sporu – presne ako objekt jeho úvah, vzor, stopäťdesiat rokov staré ego, Jozef Miloslav Hurban. Mináčovým živlom je sršanie iskier protikladných názorov nad žeravou vyhňou problému. V prípade recenzovaných rozhovorov však ide o rafinovanejšiu polemiku. Kladivo s väčším efektom udiera skôr o kladivo druhé než o mäkkú ústupčivosť svitu zory. Zúrivo mávajúci bojovník sa v hmlistom opare veľmi ľahko stáva donom Quijotom, spoza širokého chrbta ktorého sa na náš uškŕňajú múdre rusalky.
Mináč je však príliš skúseným debatérom na to, aby si nevšimol úskalie. Reaguje uvážlivo, tlmí svoj zápal. Prispôsobuje sa, načúva tepu ženy-zeme. Skôr naznačuje a dopĺňa, než útočí. Táto korekcia vedie k väčšej pregnantnosti úsudkov, k pokusu po novom sa pozrieť na veci, ktoré sám pre seba už dávno vyrieši. Obnažuje sa pred čitateľom, vystupujúc občas v neobvyklej polohe kajúcnika (pozri záver eseje Majster Alkohol). Artefakty umenia, ktoré sa cez prizmu Podrackej mágie dostávajú do oblasti etiky, nadobúdajú v Mináčovom podaní širší spoločensko-politický dosah, obohatený spomenutou korekciou o ľudsky prežitú dimenziu autentična. Ortega y Gaset, Dušan Mitana, Jack London či Štefan Zweig sa tak stávajú modelmi široko chápanej humanity, ako aj projekciou osobností oboch rozprávačov. Všeobecno sa nerozlučne splieta s intímnom indivídua. Riešiac osudy ľudstva mapujú obaja účastníci dialógu svoje vnútro. Popri hodnotení iných najprísnejší sú k sebe. Nepociťujú rozpor vlastného ja s riešením globálnych problémov.
„Nech už ľudia vo svojom vlastnom živote hľadajú čokoľvek – jeden pohŕda tým, čo druhý pokladá za posvätné, nedoceňujú sa navzájom, nepočúvajú jeden druhého, ostávajúc si naveky cudzí – v krajine poézie však splývajú do jednoty – vďaka jej vyššej čarovnej moci. Jedna múza hľadá druhú, všetky potoky poézie sa vlievajú do veľkého, spoločného nedeliteľného mora umenia“ – napísal pred takmer dvesto rokmi Friedrich Schlegel. Aj v priestoroch spomenutých dialógov umenie spája zdanlivo neprekonateľné vzdialenosti. Stáva sa médiom, vlákenkom porozumenia natiahnutým medzi dvoma protikladmi.
ON a ONA. Rozdiel v mnohom. Spojení mágiou slova, presvedčením o existencii skutočného raja v jazyku (pozri motto na predsádke). V jazyku rozhovoru a diskusie. V rozprávaní toho druhého. Treba však vedieť počúvať...
Miloš Ferko
FERKO, Miloš: Vladimír Mináč – Dana Podracká: Paradiso (Môj tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 30. 9. 1998, č. 20, s. 1.
