Vyhľadávanie
O (u)mlčaní básnika
Mária Bátorová: Paradoxy Pavla Straussa, Bratislava, Petrus 2006
Pavol Strauss (1912–1994) bol jedinečným slovenským básnikom, esejistom a mysliteľom. Nepochybne patril k výkvetu našich filozoficky vzdelaných osobností. Avšak napriek tomu, že začiatky jeho tvorby siahajú až do roku 1936, jeho dielo je málo známe. Patrí k skupine intelektuálov, ktorí sa nezhodli s komunistickou ideológiou. Príčinou nezhody bolo najmä náboženské vyznanie. Neodišiel za hranice, ale ostal na Slovensku a popri lekárskom povolaní písal, a v okruhu blízkych a známych rozširoval, svoje dielo. Slovenská verejnosť sa s ním začala zoznamovať viac-menej až po roku 1989.
Je poslaním literárnej vedy reflektovať Straussovo dielo a začleniť ho do kontextu slovenskej a svetovej literatúry. Literárna vedkyňa a spisovateľka Mária Bátorová sleduje Straussovo dielo od prvých básnických zbierok písaných v nemčine, cez denníky a eseje, až po životnou skúsenosťou a múdrosťou nasýtené aforizmy, ktoré sám autor pokladal za kráľovský žáner. Odhaľuje základné poetické princípy Straussovej tvorby a dôsledne poukazuje na paradox – ktorý tvorí základ jeho myslenia – v rôznych manifestáciách. Straussov intelekt preferuje pojmovosť a dialóg. Táto tvorba je abstraktná, možno miestami až elitná a kontroverzná; je presiaknutá kresťanskou vierou, ale, paradoxne, sa v nej nachádza málo odkazov na biblické príbehy alebo symboly. Tiež treba poznamenať, že Strauss ako básnik bol originálny a nezanedbateľný. Jeho po nemecky komponovaná poézia sa odlišuje od všetkého, čo bolo v čase jej vzniku v Nemecku (hoci istú paralelu napr. s Gottfriedom Bennom možno násjť), či mimo neho napísané. Po roku 1946 písal už len po slovensky a aj tieto diela možno považovať za jeden z vrcholkov našej literatúry.
Autorke monografie sa podarilo zachytiť osobnú tragédiu Pavla Straussa. Jeho hodnotový systém, získaný výchovou, štúdiom na zahraničných univerzitách, ovzduším prvej ČSR a slobodným hľadaním vlastnej cesty narážal na životnú realitu storočia a krajiny, v ktorej sa napriek všetkému rozhodol ostať žiť. Strauss bol človekom ticha, ale mal potrebu socializácie. Jeho dielo, ľudsky a spoločensky angažované, však muselo mlčať.
Diela ako Straussove, napísané bez intervencie akejkoľvek cenzúry a so zápasom o univerzálne hodnoty a význam ľudskej existencie, môžu byť, ako autorka usudzuje, víziou pre spôsob žitia a tvorby hodnôt v 21. storočí. Napriek tomu, že vyšli s oneskorením, majú čo povedať každej generácii. Monografia Márie Bátorovej o Pavlovi Straussovi je nepochybným prínosom pre slovenskú literárnu vedu: témou, záberom, formou spracovania a živým štýlom určite osloví aj čitateľov mimo okruh literárnych vedcov.
Róbert Gáfrik
