Recenzia
21.06.2016

Paradoxy slovenského osudu

PETER KOVÁČIK
 
Tvorivý pobyt
Bratislava, Perfekt 2000
 
Román Petra Kováčika Tvorivý pobyt je biografiou jedného z najlepších moderných slovenských spisovateľov Ľuda Ondrejova, majiteľa nevyčerpateľného konta Zbojníckej mladosti. Nie je to však biografia zakladajúca sa na sústavnom opise života, prípadne tvorby spisovateľa, je to skôr dôkladný opis jednej epizódy, ktorú však autor zaťažil toľkou biografickou fakticitou, že vypovedá o Ondrejovovi azda viac ako akokoľvek veľkoryso koncipovaná životopisná próza. Kováčik totiž k Ondrejovovi pristupuje ako k románovej postave a aj jeho prístup k téme je beletristický, románový, o čom napokon svedčí i románová projekcia jednotlivých postáv, deja a jeho vývinu. Obdivuhodné na tejto prozaickej kreácii však je, že sa očividne zakladá nielen na životopisných faktoch, ale aj na reáliách z čiernobalockého prostredia, kde sa odohráva Ondrejovov dramaticko-recesistický ľudovodemokratický ,,štipendijný pobyt“ v povstaleckej obci (1952), ktorého výsledkom však nebolo literárne dielo, ale skôr seriózne literárne poznanie podstaty spisovateľskej práce. Ako je známe, reálnym motívom tohto Ondrejovovho pobytu bola triviálna potreba prežiť, dostať svoje životné minimum, nie naozaj niečo vytvoriť. Ale keďže Ondrejov ako vzácny spisovateľský talent jednoducho nevedel túto situáciu prevegetovať bez toho, aby z nej neurobil situáciu literárnu, poskytol prinajmenej dosť inšpirácií čiernobalockému rodákovi na dielo, ktorého faktografia sama osebe má zaznamenaniahodný literárny potenciál.
Zdá sa, že aj samému Kováčikovi táto téma poslúžila na exponovanie vážnej literárnej témy, s ktorou sa ako spisovateľ neustále konfrontuje a ktorú sa máloktorému dielu slovenskej literatúry podarilo zachytiť v jej komplexnosti. Ide totiž o paradoxy slovenského osudu, na ktorých si vylámali zuby všetky ideologicky koncipované literárne prístupy. Kováčik totiž v  reálnej postave Ľuda Ondrejova nachádza zrejme práve tieto paradoxné špecifiká (Ondrejov ako úradník ľudáckeho štátu, arizátor, účastník SNP, komunistický agitátor, povstalecký hrdina, konjunkturálny spisovateľ, dobrodružný mystifikátor na voľnej nohe, ale zároveň slobodná tvorivá osobnosť, ktorej môžu byť ukradnuté všetky režimy a spoločenské zdvihy a pády) a treba povedať, že sa vie do nich nielen vcítiť, ale ich odreagovať aj intelektuálne. A tak napriek epizodickosti námetu vykresľuje vlastne poriadne zamotaný slovenský osud, ktorý vždy býva vrchovato naplnený nesmiernou nehou (lyrizmom), ale aj nesmiernou krutosťou (epickosť). V beletrizovanej biografii sa takto popri sebe objavujú nielen presné údaje o spisovateľovi (všetka česť študijnej usilovnosti a dôkladnosti autora), ale aj dopodrobna, takmer kronikársky zachytené povojnové udalosti a najmä situácia spisovateľa v päťdesiatych rokoch, v ktorých akoby tento osud plával, ale proti ktorým sa postava zároveň bytostne búri a ľudsky i filozoficky ich prehodnocuje, hoci je proti nim takpovediac bezbranná. Takto Kováčik dosahuje vo faktografickej rovine nekaždodennú mieru autenticity, ale zároveň akoby s rovnakou cieľavedomosťou budoval bohaté podtextové zázemie, ktoré tejto autenticite dodáva aj nezvyčajnú mieru literárnej autenticity, ktorej zložkou je napríklad irónia či absurdná pocitovosť.
Takže máme do činenia nielen s pozoruhodným pokusom o literatúru faktu s odideologizovanou projekciou protagonistu, ale aj o svojprávnu literárnu výpoveď o neraz pokúšanej tematike generačnej stigmy s neobyčajným intelektuálnym nábojom.
Alexander Halvoník, Knižná revue . Roč. 11, č. 1 (2001), s. 5