Vyhľadávanie
V čom zlyhával človek 20. storočia
Maďarský spisovateľ Péter Nádas v Bratislave
Ústav svetovej literatúry SAV pripravil (27. januára) podujatia venované dielu Pétera Nádasa s osobnou účasťou tohto významného maďarského spisovateľa a intelektuála. Po vedeckej konferencii zameranej na stredoeurópsky kontext jeho tvorby v bratislavskom Kultúrnom inštitúte v Bratislave sa s ním mohli stretnúť návštevníci kníhkupectva Panta Rhei na prezentácii slovenského prekladu jeho románovej trilógie Paralelné príbehy (vyd. Kalligram), ktorú predstavil literárny vedec, riaditeľ ÚSL SAV Adam Bžoch. V skrátenej podobe vám jeho príspevok prinášame:
Románová trilógia Pétera Nádasa Paralelné príbehy jestvuje napriek svojej autonómnosti a aj napriek svojej obdivuhodnej bezprostrednosti, aká z neho sála a akou si nás podmaňuje, v intenzívnom i samozrejmom dotyku s veľkými prozaickými dielami svetovej literatúry, a nielen v mojom chápaní predstavuje jednu zo šťastných podôb vyústenia veľkých tradícií moderného európskeho rozprávania.
Bez hlbokého pochopenia všetkého toho, čo doteraz bolo a je v literatúre a najmä v široko koncipovanej próze možné, bez dôkladného premyslenia vkladu M. Prousta a J. Joycea, Th. Manna a R. Musila do svetovej prózy, by nevzniklo dielo také komplexné, zároveň detailne prepracované a v množstve významových rovín kompaktné, akým je tento vyše 1300-stranový opus, ktorý máme možnosť prečítať si v obdivuhodnom preklade, žiaľ, už nežijúcej Juliany Szolnokiovej, a to v krátkom čase po jeho publikovaní v maďarčine v roku 2005. Tri zväzky, nazvané s pátosom literárnych generácií konca 19. a prvej polovice 20. storočia Mĺkva krajina, V najhlbšej noci a Dych slobody tvoria obrovskú a zároveň nevyhnutne neúplnú mozaiku pamäte 20. storočia, ktorej zavŕšenie asi ani nie je možné, akokoľvek by sme po ňom túžili.
Paralelné príbehy – tak vyplýva zo samotnej podstaty pojmu paralela – sa nemôžu stretnúť. Nemôžu sa stretnúť v spoločnej pointe, nanajvýš v predstave čiastočného vzájomného osvetlenia, v akomsi zrkadlení. Jednotlivé postavy tu síce niekedy ťažko vysvetliteľné, inokedy ľahko a prirodzene prechádzajú z príbehu do príbehu, každý vyrozprávaný príbeh si však zachováva svojbytnosť. Mimochodom, Péter Nádas túto kvalitu rovnobežnosti kedysi doceňoval na Plutarchových Životopisoch slávnych Grékov a Rimanov, na diele, ktoré dáva zmysel ako dejinný celok paradoxne práve nespojitosťou jednotlivých vyrozprávaných životných osudov. V autorových Paralelných príbehoch však nejde o životy slávnych, naopak, románové postavy sú historicky, často aj spoločensky marginálne.
Trilógia sa začína identifikáciou mŕtvoly nájdenej v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami, sprevádzajúcimi likvidáciu koncentráku na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, ďalej príbehom obyvateľov bytu na peštianskom Nagykörúte začiatkom 60. rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkoch maďarskej tajnej služby – mladíkov s hybridnou identitou –, ďalej opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti starších dám z tých istých čias, príbehom interiérového architekta z konca 30. rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a na jeden z jej dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta. Pokračuje príbehom milenky jednej z mužských postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde sa za vojny uskutočňovali experimenty na mladých mužoch; záverečný, mocný akord tohto korpusu tvorí príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne na vidiek a tam sa dopustí vraždy.
Paralelné príbehy plynú ako rieka, čo všetko so sebou odnáša – ako opakovane sa objavujúci motív Dunaja a vody, ktorý sprítomňuje plynutie času i deja, i keď prameň mohutného epického toku zostáva pred naším zrakom skrytý a ústie nepoznané. Znepokojenie a krajné emocionálne rozrušenie, hrôzu i ľútosť a k nej patriacu katarziu vyvoláva dramatickosť i otvorenosť viacerých paralelných príbehov. Tento veľký vážny románový projekt hovorí síce niekedy desivým hlasom o človeku 20. storočia, o jeho prežívaní, traumách, honbe za ukojením slastí, o jeho najintímnejších i najtemnejších stránkach – a napokon aj o jeho mieste vo svete. Pokiaľ ide o to posledné, myslím, že Péter Nádas zostáva napriek všetkej tej kráse, ktorou vyvažuje temnotu, z rodu veľkých skeptikov. Jeho Paralelné príbehy ukazujú, v čom človek 20. storočia zlyhával: v čom sme zlyhali ako synovia voči otcom, ako otcovia voči svojim synom i dcéram, muži voči ženám, i muži voči mužom. Ale ak popri a v týchto zlyhaniach človek ešte stále aj tvorí, projektuje a buduje mestá, opája sa krásou, miluje a túži, potom stále prijímame s vďakou tento svet ako náš.
Adam Bžoch
