Parcelácia vzduchu - Nóra Ružičková - Vrstva za vrstvou, vrstva za vrstvou, vrstva za...

Vrstva za vrstvou, vrstva za vrstvou, vrstva za...

Vrstva za vrstvou, vrstva za vrstvou, vrstva za...

Nóra Ružičková: Parcelácia vzduchu, Levoča, Modrý Peter 2007

  Ružičková aj v tejto knihe chce „ako nesmrteľná cibuľa ukázať všetky kože“ (s. 14), a tak sa jej básnický svet, duch i život odhaľujú vrstva za vrstvou ako cibuľa – mimochodom, aj použitie tohto slova dokazuje, že moderná poézia nemá hranice, nemá zábrany používať (v týchto textoch častejšie) ani slovo, ktoré navodzuje okrem  základného dotykového a vizuálneho vnemu z vrstvenia šupiek napríklad aj vcelku neprijateľné pachové asociácie (kým nezistíme, že povedzme v básni Cibule ide o tulipánové cibuľky).

  Ružičkovej poézia prináša aj ustavičné pokusy o odosobnenie sa, akoby jej ideálom bolo byť v texte rovnako prítomná i neprítomná, rovnako zaangažovaná i pasívna, ak by sme chceli ísť do extrémov, skonštatovali by sme, že aj rovnako mŕtva ako živá. Jej básnický svet je pomerne dynamický, až akčný, načrtnutý zľahka „chladnou rukou“ (s. 46). S Ružičkovou „vychádzame aj my najavo“ (s. 35), hoci nie vždy presne vieme či len tušíme, čo presne videla, čo zažila, čo má na mysli smerom k sebe či k nám.

  Ide o modernú autorku akoby bez vášní a dramaticky prežívaných póz. Jej metaforické myslenie je bohato rozčlenené a vábivo roztvorené, konkrétne ukotvené, číre, až sa čitateľ ním môže dať pohládzať „ako voda obľúbeným kameňom“ (s. 28) a vždy znova k nemu približovať. V jej februári je „vzduch plný celofánu“ (s. 27), a ak ho tak vidí, akoby tým priťahovala matné zimné hmly a studené tiesnivé rána – Ružičková vytvára obrazy, s ktorými môže čitateľovo oko i myseľ splynúť, ktoré sa ho dotknú na presne zacielených citlivých miestach.

  Pokiaľ čitateľ nevie, že autorka je výtvarníčkou, nemusí sa to z jej básní nevyhnutne dozvedieť; očividne nie je natoľko poznačená svojou profesiou, aby veci vnímala len či predovšetkým vizuálne, z jej veršov vyžaruje aj pocit tepla či chladu (najčastejšie možno neutrálna izbová teplota, v ktorej je však všetko možné), možno v nich aj uvidieť sneh, ako sa „spúšťa zo striech do ulíc. s vertikálnou vervou“ (s. 25), zaznievajú v nich zvukové podnety ako „malý klokotavý smiech“ (s. 68) a „zrátané ovce čušia“ (s. 69).

  Parceláciou vzduchu akoby Nóra Ružičková skoro až automaticky „dávala najavo“, aby sme zostali pri jej slovníku, že v jej básňach je myšlienkového i obrazového kyslíka dosť pre každého, dokonca by sme mierne v rozpore s názvom mohli dodať, že je aj nedeliteľný a silný na básnický ruch i vzruch.

Viera Prokešová