Vyhľadávanie
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995
Rozprávač najnovšej knihy Petra Holku Neha si neraz v románe poplače – nad stratou milovanej ženy, „ktorá už nikdy neuvidí túto zem“ (s. 40). Ako? „Už nikdy!“ (s. 40).
„Nevermore!“
Obrazne povedané, päsťami, dlaňami, bruškami prstov si utiera slzy ľútosti a bezmocnosti, lebo jeho Fialka-Fialôčka sa už nikdy nevráti, tak ako sa nevrátila ani Poeova Lenora...
„Nevermore!“
A rovnako ako slzy nášho nášho – nášho! – užialeného muža sa rinú aj spomienky, za ktorými necítime ,en „mátoživú“ (J. Mihalkovič) neho v prstoch, natrpenú a nabolenú v priamej úmere so strašnokrásnou detailizáciou, ale aj s každým pohladením svojho syna – „synčeka“. Vieme, čo sa ukrýva v hlave rozprávača, no nevieme, čím sa zaoberá myseľ dieťaťa, lebo tajomstvo jednej veľkej ľudskej tragédie, – tajomstva „prekliatia“ – príbehu o „nádeji a trvaní“ sa nemusí ukrývať ani v záhadnom čine „kukučej matere“ – Fialkinej starej matky – ani v renesančnom príbehu o osude „hriešnej Kataríny“ a napokon ani na dne libetskej bane, odkiaľ rozprávač Holkovho románu vynesie „od medenky zelenkastý kameň“. Svoj kameň.
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“ (s. 16).
Skôr ako Holkovi vyšla kniha, veľa sa hovorilo – a to je dobre, ak sa o knihe hovorí už pred jej vyjdením – o tom, prečo postava dcéry z knihy Škára (do trinástej komnaty) – Slovenský spisovateľ, Bratislava 1994 – z poviedky Zabijak, vystupuje v románe Neha ako rozprávačova – rozprávač akoby bol ten istý! – manželka. Odhliadnuc od toho, že rozprávača nemožno stotožňovať s autorom, nazdávam sa, že po prečítaní Nehy už nikto nebude mať pochybnosti. Alebo áno? „V tú noc som pochopil, že Fialka už nie je len mojou krásnou milenkou, že už nie je len mojou oddanou manželkou, ale transformuje sa na trojjedinný archetyp ženy, ktorý v sebe nosí pohanský boh života a s ním odjakživa aj každý tvorivý muž: na ženu matku, na ženu milenku, na ženu dcéru. Áno, v takejto žene je všetko podstatné: vznik a zrod, sex a láska ako najdokonalejší cit, a napokon pokračovanie. A nad tým a v tom sa vďaka žene celým ľudstvom vinie hlboká duchovnosť, podmaňujúca krása a prirodzená múdrosť“ (s. 78).
Holka ako otec vie o deťoch svoje, dosť na to, aby vedel, čo robí a čo tým sleduje ako spisovateľ. Strata milovanej ženy – rozprávačova – je zároveň aj stratou matky a dcéry, nech to už zoberieme v akomkoľvek poradí. Práve tu vari treba hľadať kľúč k podstate celého problému o bolesti zo straty... o ľudskej zvlčilosti a o ľudskom hyenizme (znásilnenie Fialky v dunajskej zátoke). Zopakujme: Holka vie o deťoch svoje. Najmä a predovšetkým o nich!
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“
Nech je akokoľvek, akoby napísal svoj príbeh slovami, z ktorých „na každom je krv prischnutá“ (s výnimkou miest voľne prevzatých, pritom sa však tváriacich, že ide o vlastný objav). Odchod jeho Fialky – ako literárnej postavy – priam zničujúco zasahuje nielen tých, ktorých sa to dotýka najbytostnejšie, ale aj nás, čitateľov, dokonca aj krajinu, ktorej sme všetci súčasťou – utrpenie tu cítiť takmer z každej vety, hoci o nehe nepadlo okrem názvu knihy v celom texte jediný raz ani slovo...
„Nevermore!“
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“
Päsťami, dlaňami, bruškami prstov...
Bystrík ŠIKULA
ŠIKULA, Bystrík: Päsťami, dlaňami, bruškami prstov... (Peter Holka: Neha). In: Knižná revue, roč. V, 2. 11. 1995, č. 22, s. 5.
