Vyhľadávanie
Na noži
Tibor Dohány: Päsťou do ticha, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006
Každý, kto mrkne očkom na túto nerestnú rubričku, nečaká laserové vyhladzovanie vrások a podobné kozmetické ťuťuli-muťuli, ale nôž, taký odprosta-dosprosta, s nabrúseným ťahom či už proti akné, nádorčeku a vari aj hocijakému údu. A keďže nám tieto neplechy na spoločnom tele literárnom bujnejú a hyzdia ho i sužujú, načim nám použiť v odhodlaní pravdy prostriedky náležite účinné, aby sme zadosť učinili očakávaniam a aby sme dali onomu telu pekný vzhľad a slobodný dych. Veru, mrzačenie literatúry prichádza z presvedčenia, že všetci sme spisovatelia a každý, kto napíše holú vetu už môže koketovať s myšlienkou (tiež holou) na sonetíček či novielku. Lenže zároveň všetci vieme, že to stojí za holoprd; a tak sú sťaby básnické texty fragmentárnych alegorických a symbolických výrokov Tibora Dohányho spájaných z podvedomých a vedomých impulzov o tragickej osudovosti ľudstva a morálnej kataklizme len bezmyšlienkovite rozbité holé a sem-tam rozvité vety a nevety („Zmysel / má / macochu / a je / v izolácii“). Je to také dosekané, že pomaly už niet ani čo zosekať, a to je pre každého nožíkara maximálne zúfalstvo. Dúfajme len, že tomu literárnemu telu sme pomohli, a tešme sa, že sú aj telá také telové, duše dušové a poézia poéziovitá...
Radoslav Matejov
