Vyhľadávanie
Bratislava, Literárne informačné centrum 2011.
Zost. Peter Karpinský
Bol už najvyšší čas, povedal som si, keď som držal v ruke knihu, na ktorú sa takpovediac čakalo. Štvrť stovky autorov, ktorí sa v nej – jeden výstižnejšie, iný menej – predstavujú fragmentmi svojich textov, a ktorých predstavujú iní, opäť fragmentmi recenzií, vyjadrení a posudkov (nie odsudkov), nuž týchto dvadsaťpäť žien a mužov vo vekovom rozpätí od končiacej sa tridsiatky po začínajúcu sa šesťdesiatku tvorí (alebo spolutvorí? Uvidí sa na záver) dnes to, čomu sa trochu laicky, ale, myslím, výstižne hovorí živá slovenská literatúra.
Ich mená rezonujú v slovenskom literárnom povedomí najmä v ostatnom desaťročí a bežnému slovenskému čitateľovi (daj mu, Pane, dlhý život, je to čoraz vzácnejší druh) nie sú neznáme. Ich diela zaberajú celkom prirodzene a právom popredné miesta v súbehoch, súťažiach, ako aj rozličných rebríčkoch obľúbenosti, predávanosti a (dúfajme) aj čítanosti.
Pridajme sa k odvážlivcom, čo vyjadria aj nesúhlas, len poznámkou, že publikácia s ambíciou reprezentovať – a táto takou určite je – si zaslúži náležitú pozornosť aj z jazykovej a povedzme technickej stránky. Nemala ju, resp. nemala ju dostatočnú. Inak by isto starostlivej redaktorke či aj zostavovateľovi neunikli chyby krásy, akými sú napríklad neveľmi kvalitné reprodukcie portrétov (býva to problém, ale nie neriešiteľný), prípadne zopár pravopisných či gramatických chýb, skomolenie mena. Ani literárny text – čo aj citovaný – by nemal byť z tejto stránky chybný.
Nejde však ani tak o kritiku alebo nespokojnosť, veď najnovšia Antológia súčasnej slovenskej prózy je skutočne záslužná a dobre reprezentujúca publikácia. Právo, ale aj povinnosť reprezentovať súčasnú slovenskú prózu tu v (spravodlivom) abecednom poradí dostali tí, čo spĺňali zostavovateľových päť obmedzení. Nezaškodí si ich pripomenúť: autor nesmel debutovať pred rokom 1989 (1); mal mať vydané najmenej dve knižné publikácie (2); texty uverejnené v antológii museli vyjsť až po roku 2000 (3); žáner – ucelené poviedkové texty (4); texty by mali oslovovať a vytvoriť o slovenskej literatúre pozitívny obraz (5). Obmedzenia sa s úspechom dodržali a zástupcovia od Ballu po Žuchovú sú naozaj dobrá a relevantná skupina, reprezentujúca, ako sme už naznačili, živú slovenskú literatúru. Veľmi praktické je uvedenie prameňov. Až sa tak žiada vysloviť uspokojenie a poďakovanie. Zostavovateľovi, vydavateľovi, ba dokonca aj štedrosti tých, čo veľkoryso zabezpečia ekonomické podmienky vydania dobrej knižky.
P.S. Až na dve alebo tri výnimky vznikol dojem, že neexistuje stredná a severná časť Slovenska. Alebo v nej nežijú spisovatelia. A to takí, čo spĺňajú zostavovateľove kritériá. Akosi mi chýbajú (len podľa abecedy a nerobím si nárok na úplnosť) Miroslav Bielik (dva romány a dve básnické zbierky, jedna čitateľská cena), Peter Cabadaj (dve knihy próz, niekoľko beletrizovaných cestopisov, jedna básnická zbierka), Marián Grupač (tri knihy poviedok, štyri básnické zbierky), Marián Krčík (sedem prozaických kníh), Peter Kubica (jedna novela, niekoľko rozprávkových kníh pre deti, poézia), Ján Podmanický (kniha povestí, dve populárno-náučné publikácie), Igor Válek (kniha beletrizovaných reportáží, básnická zbierka, rozprávkové výbery, populárno-náučné publikácie). A čo tak Oliver Bakoš, Ľubo Dobrovoda, prípadne Bystrík Šikula?
