Vyhľadávanie
Spevníky na Slovensku takmer prestali vychádzať, preto môžeme len privítať, že na pultoch kníhkupectiev sa opäť jeden vynoril.
Otázka je, či je to naozaj spevník alebo len ilustrované texty Milana Lasicu.
Po spevníku obsahujúcom piesne Deža Ursinyho prichádza vydavateľstvo Literárna bašta s pokračovaním tohto projektu a zameralo sa na pesničky tria Lasica – Satinský – Filip. Ich popularitu či dokonca až kultové postavenie potvrdzuje aj hudobný festival Pohoda, na ktorom už pár rokov za sebou rôzni známi interpreti spievajú tieto pesničky v takmer pôvodných aranžmánoch – a s nimi aj stovky či možno tisícky nadšených divákov.
Čo je to za akordy?
Vydať pesničky tejto legendárnej trojice vo forme spevníka je určite výborný nápad. Nie každý fanúšik si texty piesní pamätá, aby si ich mohol spievať len tak, z hlavy. Tí, čo vedia hrať na hudobný nástroj, tiež privítajú, že každá z tridsiatich pesničiek má akordové značky, takže ich môžu veselo zahrať a zaspievať priateľom či rodine na nejakej oslave či opekačke. Takže hudobný nadšenec vytiahne gitaru, otvorí spevník, nájde svoju obľúbenú pieseň a hneď narazí na problém: panebože, čo je to za akordy?
Áno, akordy. Nadšenec gitarista si môže aj prsty polámať, aby zahral napríklad tento sled akordov v pesničke Vyletel vták: F, Fsus4, Fm/A♭, B♭m, Csus4, C, D♭maj, B♭m, atď. Ak sa mu to aj podarí, vôbec to neznie ako pieseň, ktorú sa snaží zahrať. Problém je v tom, že Jaro Filip bol klavirista a jeho piesne vznikali pri klavíri, nie pri gitare. Klavirista ich zahrá s úsmevom na tvári, ale gitarista sa pekne zapotí. V spevníku je síce pomôcka, ktorá mu má s akordmi pomôcť, lenže, čuduj sa svete, zostavovateľ spevníka tam namiesto zobrazenia gitarových akordov dal noty. Začiatočník gitarista sa tak nijako nedozvie ako správne držať napríklad akord B♭7sus4 a zacíti trpkú príchuť sklamania, pretože vydavateľ mohol upozorniť, že pesničky sú v úprave pre klavír.
Ako sa to spieva?
Nuž, dobre, akordy sú ťažké, nadšenec teda odloží gitaru a rozhodne sa vystačiť si len so spevom. A hneď narazí na druhý problém: ani jedna pieseň nemá spevácku linku v notách. Pri spevníkoch je to štandard a pravidlo: všetky majú spev napísaný v notách, aby spevák intonoval presne.
Mal som v rukách rôzne spevníky (v angličtine sa im hovorí „songbook“): od Beatles cez Metallicu až po džezovú bibliu nazývanú Fake Book a všade bola spevácka (resp. melodická) linka v notách. Rovnako je to aj s rytmom: spevák potrebuje vedieť, v akom rytme má spievať, pretože je rozdiel, či spieva polku, valčík alebo nejaký špecifický rytmus, napríklad tango ilustrato. Pesničky Jara Filipa nie sú jednoduché a naučiť sa ich dobre spievať je náročné, preto chýbajúci notový podklad pre spev môžeme považovať za vážny hendikep tejto publikácie.
Ďalšie benefity
Nebuďme však úzkoprsí, čo tam po melódii a akordoch, sústreďme sa na iné benefity, ktoré nám spevník prináša. Napríklad, vydavateľ sľuboval, že „malú históriu veľkých piesní doplní v autentických spomienkach sám Milan Lasica.“ Toto splnili a k pätnástim pesničkám priložili kratučké výroky Milana Lasicu, ktoré zväčša vyzerajú takto: „Pesnička Ježibaby je jediná, ktorú sme s Jarom napísali pre deti. Bola súčasťou programu Ktosi je za dverami.“ Alebo: „Jaro tvrdil, že text Vyletel vták som mu v rýchlosti pred predstavením napísal na zápalkovú škatuľku.“ Čakali by sme, že tých autentických spomienok bude viac, že to nebudú len dve-tri vety, lenže majster si už na viac nespomenul, čím nechcem povedať, že by si nič nepamätal, skôr sa mu nechcelo.
Ďalším benefitom sú ilustrácie Eleny Čániovej, ktoré podľa sľubu vydavateľa mali zabezpečiť, aby kniha v sebe spájala „funkciu a krásu“. Otázka je, načo sú v spevníku ilustrácie, keď sa podľa nich nedá spievať ani hrať a tieto navyše pripomínajú detské leporelo, v ktorom všetci traja protagonisti (L+S+F) majú namaľované veľké červené fúzy.
Preskočme teda ilustrácie a sústreďme sa na doslov editora a autora hudobného zápisu Juraja Gažmerčíka. Venuje sa najmä autorovi hudby Jaroslavovi Filipovi a píše o nadčasovosti, skladateľskej rozhľadenosti a štýlovej pestrosti jednotlivých skladieb. Bohvie prečo však neustále vyťahuje spojenie L+F+S, keď zaužívaný tvar skratky je L+S+F. Zrejme tak chcel zdôrazniť, že autor hudby (Filip) je dôležitejší ako spevák Satinský. V tom prípade je na mieste otázka, prečo sa Július Satinský do spevníka dostal: texty (až na jeden) výhradne písal Milan Lasica a hudbu Jaro Filip. Július Satinský nemá žiadny autorský vklad (hoci na albumoch výborne spieva), takže omnoho presnejšie by bolo publikáciu nazvať Spevník Filip + Lasica.
Spevník či kniha poézie
Smutne zatváram spevník a premýšľam, čo s ním. Som rozčarovaný. Nemám spevník, ale zborník pesničkových textov Milana Lasicu, doplnený o akordové značky pre klavír a ilustrácie. Vydavatelia na svojej webovej stránke píšu: „(spevník) môže byť cennou pomôckou pre všetkých, ktorí chcú hrať a spievať a je to aj nádherná kniha piesňovej poézie.“ Bez speváckej linky v notách to však spevník nie je a okrem toho, Lasicove a Filipove pesničky (texty s akordami) sú voľne dostupné na internete, netreba si ich kupovať. Nuž a keby som túžil po knihe Lasicových pesničkárskych textov, zatiaľ posledná vyšla v roku 2016 v Slovarte s názvom Piesnenie a ilustroval ju Marek Ormandík. Ak to celé zhrniem, za veľa peňazí som dostal málo muziky a to si ju ešte musím zahrať a (falošne) zaspievať sám.
Zlaté časy spevníkov
Spevníky sú dnes rovnakou raritou ako tlačené cestovné poriadky či telefónne zoznamy. Víchor internetovej revolúcie ich takmer všetky odvial kamsi do zabudnutia a nahradil displejom mobilu či tabletu. Ak chcete spievať a hrať, na internete dnes nájdete všetky svoje obľúbené pesničky aspoň v minimalistickom tvare – text a akordové značky.
Tlačené spevníky zažili svoju najväčšiu slávu pred polstoročím a v bývalom Československu to boli práve Česi, kto vydával všetky možné spevníky. Dôvod je jednoduchý: tento národ chalupárov sa každý víkend združoval okolo táborákov a do skorého rána spieval rôzne trampské a country piesne. Spevácky repertoár rozširovali práve spevníky a mnoho pamätníkov aj na Slovensku nedá dopustiť na edíciu Zpíváme s kytarou z vydavateľstva Editio Supraphon, prípadne edíciu Rytmus a melodie či Pějme píseň dokola. Šlo o malé zošity formátu A5, v ktorých boli tri či štyri pesničky a obsahovali spevácku linku v notách, gitarové akordy a text. Edícia Zpíváme s kytarou mala okolo šesťsto pokračovaní a skončila hneď po revolúcii v roku 1989, pretože záujem o hudobniny tohto druhu prudko poklesol.
Tradíciu dnes drží vydavateľstvo G+W Cheb, ktoré má v ponuke desiatky kvalitne pripravených spevníkov (notová spevácka linka je v nich samozrejmosť), medzi nimi napríklad: 100 Hitů Republiky – Velký zpěvník, České a slovenské hity 20. století, Písničky z muzikálů a hudebních filmů, Písničky z pohádek a detských filmů a podobne.
Slovenské spevníky
Slováci o sebe radi tvrdia, že sú spevavý národ, pri táborákoch však okrem ľudoviek väčšinou spievajú české country a trampské pesničky. So spevníkmi to bolo biedne a až koncom osemdesiatych rokov vo vydavateľstve Opus začala vychádzať zošitová edícia POP, zameraná na populárnu hudbu a pesničky skupín Elán, Lojzo či spevákov Petra Nagya a Miroslava Žbirku. Úprava bola opäť štandardná: spevácka linka v notách, nad ňou akordové značky, dolu text piesne.
Dnešná situácia v oblasti vydávania populárnych spevníkov je primeraná záujmu verejnosti. Ak vynecháme tradičné náboženské spevníky, ktoré majú stabilnú základňu odberateľov, zrátame slovenské spevníky na prstoch jednej ruky. Tento rok však prekvapujúco vyšli dokonca dva: popri spevníku Lasica + Filip + Satinský, uzrel svetlo sveta aj projekt bratov Kvasnicovcov nazvaný Hitovník (Výberové slovenské hity 21. storočia, vydavateľstvo Matice slovenskej, 2019). Ako píšu zostavovatelia: „Všetky HITY máte v HITovníku zozbierané pohromade, takže už žiadne zízanie do telefónu a hľadanie akordov pri táboráku alebo na akcii! S HITovníkom ste vždy pripravený a zábava je zaručená.“ So speváckou linkou v notách sa autori tiež neunúvali, asi sa im zdala zbytočná.
Ideálnym príkladom profesionálne pripraveného spevníka je publikácia 100 slovenských evergreenov, ktorá vyšla v roku 2016 v Hudobnom fonde a zostavil ju Pavol Zelenay. Je to výsledok jeho dlhoročnej práce a autor podklady pripravil pre klavír a gitaru. Benefitom spevníka je nielen množstvo pesničiek, ale aj výber repertoáru: je to vlastne stručná história začiatkov slovenskej populárnej hudby. Obsahuje piesne od roku 1934 až po rok 1963 a nájdete medzi nimi šlágre ako Anička dušička, Maličká slzička, Nečakaj ma už nikdy, Najkrajšia hviezdička a ďalšie. Z tohto pohľadu môžeme povedať, že je to spevník spevníkov a mali by si z neho brať príklad všetci vydavatelia.
Dušan Taragel je spisovateľ a redaktor Knižnej revue.
