Vyhľadávanie
Útla genéza s rôznymi výsledkami
Dalimír Hajko: Päťdesiat rokov slovenskej poézie
Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa 2004
Obdobie vývinu slovenskej poézie, ktoré nasledovalo po prevratných spoločensko-politických zmenách v rokoch 1945-1948 až do roku 1998 mapuje Dalimír Hajko jednak s odvolaním sa na súdobých kritikov a jednak na základe vlastnej autopsie, či už ako čitateľa alebo literárneho vedca. Pomerne tvrdo a explicitne sa hneď na začiatku vyrovnáva s doktrínou socialistického realizmu, aj s jej tézovitou tvorbou s minimom obraznosti a s chudobnými výrazovými prostriedkami. Hovorí o strate vývinovej procesuálnosti, jednostrannej negácii minulosti, až po nepresvedčivosť básnickej výpovede ako svedectva indivídua.
Výraznejšia zmena klímy nastáva roku 1956, čo malo za následok prvé prepájanie sociálneho a existenciálneho rozmeru v básni, ale aj ouvertúrou vydania troch vývinovo výrazných básnických zbierok – Rúfusa, Turčányho a Válka. Tak sa pripravila pôda pre šesťdesiate roky, ktoré boli rokmi programov a skupinových, či generačných vystúpení – trnavská skupina, osamelí bežci, univerzitní básnici alebo nezanedbateľná časť debutantov, dôležitých pre ďalšie smerovanie poézie v nasledujúcich rokoch. Hoci Hajko na tomto mieste veľmi presne poznamenáva, že išlo o zdôraznenie „hľadačského princípu“ v básnení, možno trochu pateticky (aj pre samotných básnikov) znejú slová, že poézia sa ocitla v naozaj hraničnej situácii svojej existencie. V každom prípade je táto myšlienka zaujímavá v intenciách, ktoré sa realizujú v opozícii „budovateľských ideálov“, optimizmu a „definitívnych“ právd socialistického realizmu.
Sedemdesiate a osemdesiate roky boli zasa obdobím veľkej kvantitatívnej úrody, no nie vždy kvalitatívnej a s absenciou pohybu v literárnom druhu (hlavne osemdesiate roky). Kapitola Nové tendencie je poslednou a zakončuje 75 strán štúdie. Ak sme však na začiatku hovorili, že autor sa vie kriticky postaviť k problematike sociálneho realizmu, nedá sa to isté povedať aj o „najmodernejšej“ poézii.
Knižka má viacero formálnych i obsahových nedostatkov: editorské chyby, neprítomnosť prameňov, literatúry a odkazov. Hajko sa tiež ospravedlňuje, že „v stručnom prehľade nemožno vymenovať všetkých básnikov“, no je trošku škoda, že sa zabudlo na autorov, ako sú napríklad trestuhodne nedocenený Pavol Suržin, ďalej Ján Zambor, ktorý do slovenskej poézie vracia a prináša aj netradičné formy – sidžo, tanka, rubai, či Jozef Urban. Napriek tomu je to dobrá pomôcka na rýchle zorientovanie sa v literárnych dejinách, hlavných vývinových tendenciách a východiskových postulátoch tohto obdobia.
Radoslav Tomáš
