Recenzia
Peter Fabiani
23.09.2009

Patriarchova jeseň - Gabriel García Márquez

Gabriel García Márquez: Patriarchova jeseň, Bratislava, Ikar 2009. Preklad Peter Brabenec

  „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo sa pamätá, a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať,“ vyhlásil nositeľ Nobelovej ceny, pôvodne značne neúspešný literát, Kolumbijčan Gabriel García Márquez. Tomu, kto pozná jeho diela, musí toto vyhlásenie znieť ako samozrejmosť. Prežiť v skutočnosti to, čo píše Márquez, jeden zo zakladateľov kultového magického realizmu v latinskoamerickej literatúre, vo svojich dielach, by si vyžadovalo nadľudské schopnosti a aspoň sedem životov.

  Tento excentrický spisovateľ je všetko iné, len nie všedný. Zo života mu v pamäti utkvievajú krvavé udalosti, surové zážitky, vášnivé a bezuzdné milovania, výkaly a telesné šťavy. V podstate veci, ktoré si najlepšie pamätá takmer každý z nás, ale málokto o tom vie rozprávať, tobôž písať. Hanba za ľudské prejavy je farizejským povlakom, pod ktorým by sa možno našli mnohí ďalší pôsobiví literáti, keby mali odvahu. Márquez ju má. Zároveň má ako človek odvahu vo veku 81 rokov bojovať s rakovinou lymfatických uzlín. Pozná totiž nevysloviteľnú chuť života a miluje ho. Nemusí byť pritom neomylný alebo sa riadiť takzvanými spoločenskými zákonmi a normami, takže sa už dlhé roky priatelí s rozporuplným kubánskym machom Fidelom Castrom.

  Patriarchova jeseň je možno životopis, možno výsmech diktátora, možno óda na nezlomného človeka, alebo všetko dohromady, pretkané sieťou nevysvetliteľných, prízračných udalostí, vzťahov, sveta. Patriarcha zaklínadlami vyháňa býkom z uší červíkov, bozkáva svoju leproidnú matku, dáva natrieť na červeno slnečnú žiaru, súlož nazýva pádom do hlbín, namiesto ejakulácie má hnačku... Treba mať už niečo odžité a privlastniť si ľahké bremeno cynizmu, aby ste mohli čítať Márqueza a vychutnávať jeho netradičný prístup k životu i k tvorbe. Napríklad známy postup, pri ktorom každú kapitolu tvorí jedna veta. Alebo že farár je chlapík, ktorému medzi nohami nič nechýba. Alebo ako neuveriteľná bytosť, patriarchova matka Bendición Alvarado lieči zabiehajúce oko hlístopudným vývarom z mrlíka vonného. Alebo milenka, ktorá priamo pri sobáši porodí spod nariasených spodníc v siedmom mesiaci tehotenstva chlapca Emanuela. Groteskné, dramatické, farebné, bizarné, plné tajomstiev a veštieb – ale také úžasné pre dušu vnímavého čitateľa!

  Ako vysokoškolák som pracoval na diplomovke s témou Magické a realistické, v ktorej som porovnával Márqueza a iných spisovateľov s naším Petrom Jarošom. Dospel som k záveru, že všade na svete žijú fantáziou obdarení, zvláštni, tajomní ľudia, schopní zabrnkať svojou tvorbou na strunu predstavivosti. A nemusí to byť vždy len ušľachtilá, voňavá, romantická predstava. Lebo život je aj o pachoch, oidipovskom komplexe, mazľavosti a mrzkých chorobách. A Márquez, nech mu dá Ten hore ešte aspoň zopár rokov, je jeho vynikajúcim kronikárom.

Peter Fabiáni