Vyhľadávanie
O veľkosti „malých“ príbehov
Pavla Cebocli: Pavlin príbeh
Doslov Jana Juráňová
Bratislava, Aspekt 2005
Ako čitateľka, aj ako autorka, si neraz veľmi zreteľne uvedomujem neostrosť hraníc medzi literatúrou a životom, resp. nejednoznačnosť kritérií, podľa ktorých by bolo možné presne určiť, kde ešte ide iba o „prepisovanie“ života do textu, a kde sa už začína sám text ako svojbytná literárna entita.
Tieto a podobné otázky sa mi vynárali v mysli počas čítania jednej z noviniek, ktoré pripravilo vo svojej knižnej edícii vydavateľstvo Aspekt od našej (takmer neznámej) autorky Pavly Cebocli. Celkom neznáma nie je, jej stručný portrét prináša napríklad Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984) alebo Lexikón slovenských žien (2003). Niekoľkými riadkami je tu predstavená osobnosť vyšnokubínskej rodáčky (narodenej v r. 1885), ktorá v starobe napísala spomienky na svoj neľahký život chudobného dievčaťa, neskôr ženy so zložitým osudom príznačným pre mnohé naše ženy v danej dobe. Tieto spomienky vyšli pod názvom Osudná karta v Mladých letách v roku 1967 aj vďaka redaktorke L. Kyseľovej. Autorka opisuje v spomienkach rodinné prostredie, v ktorom vyrastala – otec bol kamenársky majster taliansko-slovinského pôvodu, matka oravská zemianka, a aj to, ako postupne od útleho veku striedala služby v rôznych rodinách najprv na Orave, potom v Pešti a vo Viedni, ako sa vydala, vychovávala deti, ovdovela... Autobiografické rozprávanie nepribližuje – z hľadiska veľkej histórie – nijaké mimoriadne, výnimočné udalosti, sústredené je na každodennosť naplnenú ustavičnou drobnou prácou, existenčnými problémami, občas aj skomplikovanými medziľudskými vzťahmi, neporozumením, sklamaním. Kniha je však sugestívnym svedectvom „malých dejín“, dejín osobného prežívania jednoduchej, no inteligentnej a citlivej dievčiny, neskôr manželky a matky, ktorá sa musí vyrovnávať so smrťou dieťaťa a manžela, s niekoľkonásobnou stratou domova, životných istôt. Rozprávanie plynie pokojne, niekde podrobnejšie, inde zachytáva udalosti akoby z väčšej diaľky, s väčším dôrazom na výber iba niektorých momentov. Vo svojej jednoduchosti a úprimnosti, v neštylizovanosti a spontánnosti má nesmiernu výpovednú silu: je to obraz života v podaní ženy, ktorá nemá ukončené ani základné vzdelanie, ktorá za to však má nesporný (po matke – ľudovej veršovníčke zdedený) rozprávačský talent a vyvinutý pozorovací zmysel. Práve ten jej umožnil ponárať sa hlbšie do bežného diania a chápavo sa priblížiť aj k iným príbehom, pátrať po životných podstatách.
Pri čítaní takejto knihy nemožno uniknúť pred otázkami, koľko (nielen) našich žien podobných Pavle Cebocli nemalo podmienky na to, aby mohlo využiť a rozvinúť svoj talent. A takisto otázok, koľko toho ešte zo života žien ostalo nevypovedané, nevidené „znútra“ – zo ženskej perspektívy, nepretavené na literárne dielo – a aj nezreflektované, koľko toho ešte neprešlo do dedičstva našej literatúry, do nášho spoločného poznania. Oceňujem preto, že vydavateľstvo Aspekt siahlo za týmito spomienkami a posunulo tak autorkin odkaz aj dnešnej generácii.
Etela Farkašová
