Vyhľadávanie
Hľadanie pravdy o klamároch
Margaret Atwood
Penelopiáda
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Jana Juráňová, verše prebásnila Viera Prokešová
Vlani na frankfurtskom knižnom veľtrhu uviedli cyklus klasických mýtov prerozprávaných modernými autormi. V slovenčine zatiaľ vyšli vo Vydavateľstve Slovart okrem Penelopiády aj Dejiny mýtov od Karen Armstrongovej a Helma hrôzy od Viktora Pelevina. Privlastňovanie klasických mýtov je pre postmoderné umenie typické v zmysle nachádzania vlastného sebaobrazu a reflexie hodnôt minulých a dnešných. Penelopiáda je ironicky vtipná variácia Penelopinho príbehu z pera hviezdnej Margaret Atwoodovej, u nás azda najznámejšej kanadskej autorky (Príbeh služobníčky, Nevesta zbojníčka). Presvedčivý a pohotovo vtipný preklad Jany Juráňovej a Viery Prokešovej robia z knihy jednu z literárnych udalostí sezóny.
Atwoodová podľa predslovu čerpá z doplnkovej literatúry plnej „škandalóznych zvestí a klebiet“ a chce podľa nej prerozprávať Homérovu Odyseu s použitím zaujímavých zákulisných informácií, ktoré spochybňujú nielen podstatu hrdinstva a vernosti, ale najmä spojenie pravdivosti a mýtu: „Ten istý mýtus sa na rôznych miestach rozprával rôznym spôsobom.“ Ponúka Penelopin pohľad na Odyseovo putovanie. Dvadsať rokov verne čakajúca manželka podáva príbeh vo forme postrehov a zážitkov zo života aj podsvetia. Zdôrazňuje, že sa preto nemusí báť ani bohov, ani ľudí a môže príbeh rozpovedať pravdivo, nie mýticky. (Atwoodová konštatuje: „Teraz keď som mŕtva, viem už všetko,“ a ďalej: „bohovia ma už aj tak nepočúvajú“). Hneď na začiatku sa Penelopa dôrazne stavia proti tomu, že z nej spravili „umravňujúcu legendu“, „palicu na ženy“, vzor skromnosti, vernosti a dobrej manželky. Rozhodla sa preto prerozprávať príbeh po svojom, lebo to „dlhuje sama sebe“ a popri jej rozprávaní vychádzajú najavo rôzne fakty, ktoré narúšajú mýtus o nej, ako napríklad jej žiarlivosť na krásnu sesternicu Helenu, zmiešané pocity voči Odyseovi („tušila som, že je to úskočný a ľstivý chytrák a – ako to len vyjadriť – nemá nijaké zábrany, ale tvárila som sa, že to nevidím“). Dokonca je tu aj náznak, že nie je úplne isté, či bola naozaj vždy vzorom vernosti, alebo ho zo seba len utkala šikovnou sieťou príbehov, ktoré spriadala spoločne s fingovaným posmrtným rubášom. Penelopine vstupy sa prelínajú so zborom dievčat. Tým vzdáva hold zborom z gréckej drámy, kde slúžili na parodické zobrazenie hlavného deja. Atwoodovej zbor dievčat má však trochu morbídnejšiu úlohu: týchto dvanásť Penelopiných slúžok Odysseus po návrate na Itaku obesil na vlečné lano, lebo obcovali s Penelopinými nápadníkmi. Pri ich veršovaných vstupoch sa človek neubráni spomienke na Monty Pythons, keďže atmosféra skeču a výber slov sa pohybuje medzi absurditou a vulgárnym sarkazmom. Ich príbehom Atwoodová preskúmava Odyseu ešte z ďalšej perspektívy – z perspektívy totálne bezvýznamnej bezmennej obete, ktorá v celom príbehu napĺňa svoj osud nevedomky a zomiera zbytočne pre väčšiu slávu hlavných hrdinov. Duchovia obesených dievčat sa stávajú neodbytným čiernym svedomím všetkých zúčastnených a dejotvornou zložkou až v Penelopinej „skutočnej“ verzii Odysey, v Penelopiáde. Mýtickú látku podávajú vo forme spevov, až na konci sa odhodlajú na „antropologickú prednášku“, v ktorej osvetľujú svoju rolu a pocity, ale predovšetkým túžbu zviditeľniť sa, upozorniť na seba ako na nevinné rituálne obete krvavého obradu plodnosti.
Počas celej Penelopiády nám necháva Atwoodová víriť v hlave otázky nielen o tom, ako to naozaj bolo s Penelopou, prečo Odyseus obesil jej dvanásť slúžok. Pokúša sa nájsť možnosti rozpoznania pravdy od legendy a mýtu, a teda vzťah akéhokoľvek príbehu k pravdivosti. Moment splývania pravdy a konsenzu o pravde je pekne vyjadrený v záverečných „vysvetľujúcich“ príbehoch oboch hlavných postáv: „Obaja sme vedeli, že sme absolútne dokonalí a nehanební klamári veľkého formátu. Bol by zázrak, keby sme si navzájom verili čo len slovo z toho, čo povedal ten druhý. Ale verili sme si. Aspoň sme to tvrdili.“
Eva Batiková
