Pes na ceste - Pavel Vilikovský

Pavel Vilikovský

Pes na ceste

Bratislava, Kalligram 2010

Posledný Vilikovského román Vlastný životopis zla (2009) mal niekoľkoposchodovú štruktúru, v ktorej sa rovnako darilo akčným i meditatívnym hrdinom. V porovnaní s ním najnovšia kniha Pes na ceste vyzerá na prvý pohľad len ako také tralala, navyše podfarbené trúchlivou neodbytnosťou smrti a bezmocnej osamotenosti. Akoby sa autor vrátil k ľahkej rozprávačskej dikcii roztomilého romániku Silberputzen (2006) a rakúskemu konzervativizmu, kde on, anglista s darom britskej britkosti, našiel odrazu nové možnosti svojej spisovateľskej sebavýpovede. Keďže však u Vilikovského išlo vždy len o sebavýpoveď spojenú so skúsenosťou „citovej výchovy“ a o zádrapčivé otázky, na ktoré niet jednoznačných odpovedí, v novej knihe sa opäť aj všetko to prízračné stretlo v novom osvetlení: osamotený subjekt fatálne súvisiaci s autorom, stredoeurópanstvo, slovenskosť, socializmus, skúšanie ostria slobody. Nech sa však jeho prezretý rozprávačský subjekt akokoľvek usiluje prebiť trúchlivosť reflektovanej skutočnosti nadľahčovaním, humorom a ironickosťou, výsledným efektom nie je nič iné než zmierlivé rozčarovanie z bytia v tomto čase, v tomto zemepisnom priestore, v týchto civilizačných súradniciach. V knihe sa hovorí o tom, čo ešte nikto nepovedal, no hrany týchto nejapností sú napokon dojemna, vonkoncom neradikálne, obrúsené slovanskou citlivosťou, v reáli vyúsťujúcou do slovenskej vajatavosti, takže kniha väčšmi dojíma múdrou odovzdanosťou s príchuťou sebaobviňovania, než haraší svojím zásadovým nekonformizmom.

Veď tak to zrejme v autorovej koncepcii aj malo byť. A keby aj nie, čo už so skutočnosťou, ktorá sa desivejšie ako kedykoľvek predtým zakráda poza buky, poza pne a kašle na románové postavy pradúce si svoje bezmocné analýzy. Rakúskom rozhecovaný túlavý Pes na ceste má potlačené sujetové a fabulačné inštinkty, jeho hlavným zamestnaním je pozorovanie a reflektovanie, jeho štýlovou dominantou je esej. Vedúcim motívom, ak autor chce, tak leitmotívom knihy je postava kontroverzného rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda, vysoko ceneného v cudzine, ku ktorému sa pred jeho smrťou v roku 1989 Rakúšania neradi priznávali a nazývali ho nelichotivo „Nestbeschmutzer“. Pravdaže, postava sa vo Vilikovského románe vyskytuje ako model, dokazujúci, že v literatúre je možné všetko, vrátane kydania na vlastnú krajinu, prípadne aj na vlastný národ (keby pre také niečo mali Rakúšania vyvinutý zmysel). Ňou inšpirovaný, rozprávač románu, účastník besied o slovenskej literatúre v cudzine, si berie na mušku predovšetkým seba, ale nemenej i slovenských spisovateľských Jánošíkov bijúcich sa v cudzine (do pŕs) o dobré meno, slovenskú kultúrnu i spoločenskú realitu, i slovenskú povahu ako takú. O ničom z toho nepovie nič lichotivé, ale, súc socialisticky dobre vychovaný, ničomu ani veľmi neublíži. A ako ďalší protipól sú tu brilantné charakteristiky spisovateľských klasikov 20. storočia (Hemingway, Faulkner, Fitzgerald, napríklad). Možno je tu mierny konflikt záujmov, lebo vidieť zvonka nie je to isté, čo vidieť zvnútra, ale aj tak sú brilantné. Je priam obdivuhodné, ako Vilikovský vie manévrovať medzi pólmi neprijateľného a prijatého a neubližovať, nezjednodušovať, nepaušalizovať. Veď práve toto zámerné obsmŕdanie okolo bytostných vecí slovenského človeka je možno jeho dlho hľadanou charakteristikou, puncom odlišnosti i svojráznosti.

V motivickom poli Vilikovského esejistického románu nájdeme ešte dojemný milostný príbeh rozprávačovej náhodnej lásky k štyridsaťročnej Američanke rakúskeho pôvodu s maďarsko-slovenskými koreňmi, končiaci sa smrťou. Dá sa mu nielen uveriť, ale dá sa mu aj podľahnúť, lebo cez jeho intimitu sa nielenže premelie celá existenčná trauma hrdinu, ale nájdeme tu niečo, čo v slovenskej literatúre ešte, pokiaľ viem, nikto neobjavil: seniorská erotika (ako tematický postulát nastolil túto špéciu vo svojom poslednom románe J. Heriban). Jej dojemnú citovosť skríženú so životnou múdrosťou, dotieravo problematizovanú všemožnými odrodami irónie, nevyvoláva rakovinová smrť aktérky, ale naopak – nepriznaná filozofická vôľa hrdinu uznať napriek všetkému život za najvyššiu kvalitu človeka. Aj jej zásluhou dostáva Vilikovského dielko punc intenzívne zosobnenej výpovede o ľudských veciach v situácii, keď sa ľudskosť javí ako staromódna príťaž pre život.

Alexander Halvoník