Vyhľadávanie
Forza Music 2013
Kto pozná knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom, vie, že sú zostavované umne a precízne. Sám autor vyjadruje úctu i bázeň pred Lipovým hudobným a osobným životom. Názov Džez náš každodenný daj nám dnes možno i bez nadsádzky ponímať ako istú formu blahopriania. O čom je asi tých dvesto strán?
Predovšetkým o priereze životom Petra Lipu od útleho veku po jeho terajšiu muzikantsko-hudobnú kariéru. Táto kniha je však zaujímavá aj autorskou poetikou, štýlom, akým Ján Štrasser rozmýšľa a vedie rozsiahlu a hlbokú debatu živého charakteru. Akoby za jedným stolom večer čo večer sedeli a s rozkladajúcimi rukami v povetrí otvárali staré rany prediskutovávaním chúlostivých tém, ktorých jazvy sú pod košeľou stále viditeľné. Neutíchajúce otázky, odpovede a ďalšie otázky a odpovede…
Lipovo detstvo otvára antisemitizmus – problematika tu má charakter „spovede“. Dialogickou formou možno odľahčiť i pálčivú tému, ktorá čitateľa odvieva do 40. rokov minulého storočia. V Lipových spomienkach na detstvo, v tých krajších zážitkoch, sú opísané i kedysi „normálne“ veci, na ktoré by sme takmer zabudli. Predtým bežné nosenie vody, aby bol na ihrisku ľad, je nostalgickým prežitkom pre tých mladších, no sugestívnou pasážou pre tých, čo takéto klzisko robili. Títo si pamätajú svoje prvé korčule, či už viazané alebo tie lepšie, ako boli na Západe či v televízii. Samozrejme: kanady nevynímajúc. Ale riadky o rokoch 1968 a 1969 oslovia pravdepodobne každého. Priblížením tejto ťaživej doby si možno uvedomiť tragédie ľudských životov aj z iného pohľadu…
Kniha má prirodzený hudobný rozmer, obrazne povedané: čitateľ sa pri ponorení do diela môže rozcítiť i rozladiť, takmer ako gitara, v závislosti od toho, ako sa na ňu hrá či udiera. Rovnako autor knihy raz brnká na Lipovu strunu, inokedy udiera. Avšak neraz pekne trafí a udrie klinec po hlavičke. Faktografický obraz tu i tam pretne emotívna dejová línia. Ján Štrasser s kumštom osciluje až kdesi na hranici možností dvojice Lipa – Štrasser, no postupne si buduje vzťah dôvernejšieho charakteru… Čitateľ sa dozvie, aká osobnosť je Peter Lipa, faktografické kladenie otázok na Lipovu vážnu strunu často odhaľuje ťaživú atmosféru doby minulej, ale reálnej.
Knihu charakterizuje prirodzenosť, reálnosť, ba až intímnosť niektorých tém – spracovaná je s majstrovským citom. Jej ladenie je trpkasto-úsmevné ako smiech cez slzy. Lipa v knihe ožíva priam v čitateľových rukách. Ten sa stáva nielen čitateľom, ale aj divákom.
