Vyhľadávanie
Veda 2012
Emil Holečka vo svojej tvorbe zvyčajne a často prekračuje prísnejšie žánrové kontúry umeleckej literatúry. V textoch kombinuje poéziu, resp. poetickosť s úvahami či epikou, čím vzniká priestor pre komplexný výraz citu, myšlienky, názoru a rozprávačstva. Takýmto tvarovaním diela má potom najbližšie k esejistike – len si spomeňme na jednu z predchádzajúcich knižiek Slnečnice pri západe slnka. Petrolejka v daždi je však vymedzená ako kniha básní. Na pohľad to môže vyznieť trochu neholečkovsky, ale autor je známy svojou poéziou, ba bližšia charakteristika prezradí aj v tejto novinke prirodzenú autorskú homogenitu. Totiž, ide o reflexívnu lyriku, ktorá už vo svojej povahe prerastá emocionalitu poézie širším zázemím rozmýšľania a dáva jej tak bohatšie možnosti významového hľadačstva. Epickosť sa takisto zachováva, no fragmentárnejšie prostredníctvom voľného verša. Ten má dostatočný rozmer na evokovanie fabulácie: „Poskrúcaný ako uzlík / zažínal som svetlo, / ktoré som nemohol vidieť / v očiach mamy / v štyridsiatom šiestom.“ Na druhej strane Holečka využil možnosti lyriky viazaným veršom, rýmom a rôznymi zvukovými štylizáciami: „v hore chátra vojakov hrob“, „sme bitým žitom“, „štekot štrku“. Autor teda do veršov znovu vstúpil vo svojej charakteristickej komplexnosti, navyše mu báseň umožnila byť obraznejším a metaforickým; tu je jeden pekný kúsok: „Keď sa už budeme vracať, / nohami stratené cesty miesiť“.
Holečkova výpoveď sa v kontexte našej poézie napája na Novomeského a Válka. Má v sebe moderného ducha a aj kus ľudskej zodpovednosti. Zodpovednosti za vlastné slová, za báseň, za život, ktorý nikdy nie je len tak… V súčasnosti sa ukazuje ako typická výpoveď autora staršej generácie (nar. 1946) a je to príjemne čítavá záležitosť. A najmä cyklus, ktorý dal názov celej knižke. Ide o akúsi magickú alegóriu zmietanú v bilančnej sebareflexii, erotike, hriešnosti, nádeji a pochybovaní. Ozýva sa básnickým hlasom situovaným do podkrovia, teda medzi nebo a zem, medzi život a smrť – Holečka je tu dramatický, opovážlivý, cynický aj úprimný. Tak má znieť poézia, ktorej význam permanentne zostáva, ako v tej najlepšej poézii, interpretovateľný vždy len do bodu neúplnosti.
