Recenzia
Silvia Ruppeldtová
12.07.2021

Pevná istota neistoty

Fernando Pessoa: Bankár anarchista a iné prózy

Preklad Lenka Cinková

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021

 

Bankár anarchista je jediná poviedka, ktorú Fernando Pessoa vydal za svojho života. Próza o podivuhodnej postave bankára, ktorý o sebe hovorí, že je anarchista, prvý raz vyšla v roku 1922 v prvom čísle časopisu Contemporanea. V slovenčine vyšla tento rok spoločne s ďalšími poviedkami slávneho portugalského spisovateľa vo výbere a preklade Lenky Cinkovej.

V rozhovore so starým kamarátom bankár anarchista hovorí, že praktizuje skutočný anarchizmus, pretože bojuje zvnútra s tým, čo nazýva sociálnymi fikciami. Medzi ne patria náboženstvo, štát, rodina a predovšetkým peniaze.

Protiklad je očividný, kapitalizmus sa s ideou spoločenskej revolúcie rozchádza, ale bankár filozof, ktorý bol kedysi robotníkom, tvrdí, že sa rozhodol zarábať veľa peňazí, aby mohol mať vplyv.

V dialektickej satire, ktorú samotný autor nazval „príbehom uvažovania“, sa dej rozvíja prostredníctvom dialógu dvoch anonymných osôb, ktoré sa rovnako tak mohli zhovárať v Lisabone pred sto rokmi, ako by sa mohli zhovárať dnes kdekoľvek na svete.

Doba, v ktorej Fernando Pessoa, najslávnejšie vtelenie portugalskej melanchólie, žil, však predsa mala svoje nezameniteľné charakteristiky. Možno najvýstižnejšie ich zhrnul o niečo starší Pessoov súčasník Manuel Laranjeira v eseji z roku 1908, ktorej dal názov Národný pesimizmus. Tragické duše a slovami ťažko vystihnuteľný nepokoj (hoci Pessoa sa ho pokúsil vsadiť do slov v slávnej Knihe nepokoja), presiaknutý hmlami nad Tajom, prežívali v prvých desaťročiach minulého storočia úzkosť z rýchlo nastupujúcej modernosti.

Portugalsko, ktoré sa v roku 1910 stalo republikou, nenachádzalo riešenie svojich neistôt a napokon sa pred strachom zo zmien „ochránilo“ najdlhšie trvajúcou európskou diktatúrou 20. storočia.

Fernando Pessoa si z tohto ustavičného pocitu neistoty tvorbou vytvoril pevnú istotu – napokon, medzi jeho najslávnejšie myšlienky patrí tá, ktorá hovorí, že žiť nie je nutné; jediné, čo je nutné, je tvoriť. Myšlienka, ktorú „ukradol“ antickým argonautom: plaviť sa je nutné, žiť nie. Rozpor zrejme harmonicky vrodený, vyplývajúci z jeho prísnej anglickej výchovy a zároveň mäkkosti portugalského smútku.

Pessoa pochybuje o skutočnosti a v poviedkach, básňach či divadelných hrách ustavične  polemizuje s odozvou istoty, že „nič nevie“, nepozná ani sám seba. Nie je v tom však deštruktívny, lebo vie, že z tej neistoty existuje únik v podobe tvorby – písanie považoval za nevyhnutnosť. V tom pravdepodobne tkvie aj tajomstvo príťažlivosti a poetiky jeho prozaických príbehov či prozaicko-filozofický nádych jeho poézie.

Tajomstvo je schované možno už v jeho mene: Pessoa znamená po portugalsky osoba, ľudská bytosť, a pochádza z latinského slova persona, ktorým sa v antickom Ríme označovala maska pre hercov. Maska, fiktívna osobnosť, nikto. Pessoov príbeh by sa dal vystihnúť putovaním medzi neskutočnosťou jeho každodennosti a skutočnosťou jeho fikcií.

Slovenský výber Pessoových textov prináša 22 poviedok, malý, ale ucelený prierez filozofiou istoty v neistote Fernanda Pessou. A hoci je tento najmilovanejší a najobdivovanejší moderný portugalský autor vo svojich pochybnostiach veľmi portugalský, zároveň je veľmi univerzálny.

Príťažlivosť jeho diela možno najlepšie vystihol Miguel de Unamuno, keď povedal, že to bol práve on, kto mu „ukázal tragickú dušu Portugalska a nemálo ponurých priepastí duše ľudskej“.