Piata loď - Monika Kompaníková

Tretia kniha Moniky Kompaníkovej (1979), román Piata
loď, nie je len o deťoch, hoci jej aktérmi sú naozaj deti, dokonca
batoľatá. Je však rovnako o láske, smrti a iných podstatných
veciach človeka, napríklad o rodine, ktorej suverenitu nahlodali
generácie 20. storočia snami o novom poriadku sveta, totálnom
oslobodení triedy či jednotlivca. Preto je Kompaníkovej
román o babke, ktorá sa nechce dať volať babkou, o matke, ktorej
sa protiví byť matkou, o dcére, ktorú deficit materinskosti
zaženie do takej existenciálnej úzkosti, že je schopná hazardovať
s osudom nepoškvrnených ľudských bytostí. Jeho postavy
musia prekonať všetky normy, aby sa dostali k sebe, a výpovedi
o nesmiernej opustenosti každého, kto zanedbal prirodzenú
kultúru vzťahov, bez ohľadu na to, či je obeťou alebo strojcom.
V takomto nasvietení je Kompaníkovej próza neopakovateľnou
autenticitou, najmä keď do jej výbavy prirátame presné štylizácie,
konkrétne videnie a neskutočnú jemnosť cítenia problematiky
civilizácie, ktorú treba ochraňovať aj písaním, o hĺbkach
a výškach jej ctižiadostí. Na prípadnú otázku, prečo sa autorka
brodí po temných svetoch temných existencií, existuje zrejme
jediná odpoveď: pretože jej písanie o deťoch je písaním o svete,
ktorý im je od začiatku cudzí, pretože jej písanie o dospelých
a ich prekliatiach je písaním, ktorému nechýba detská nevinnosť,
lebo bez nej aj písanie stráca zmysel.
Kompaníkovej román, založený na striedmom striedaní
časových rovín a na jedinom rozprávačovi v prvej osobe, vnímame
od začiatku do konca ako drámu. Jeho rozprávačským
jadrom je príbeh dvanásťročnej Jarky, dcéry bez otca, s matkou
traumatizovanou svojím predčasným materstvom a ambicióznou
babkou traumatizovanou politickou emigráciou manžela.
Príbeh ako vyšitý podľa zvykoslovia slovenskej prózy druhej
polovice minulého storočia je tu však len sémantickým
rámcom drámy, ktorá sa odohráva v samom rozprávaní. O jeho
oslabenej úlohe svedčí viacero nedokončených motívov,
ktoré by iné autorky s radosťou dokončili, ba urobili by z nich
prvotný nástroj dramatickosti.
Dramatickosť Kompaníkovej románu však spočíva v niečom
inom: v takmer strojovom zvecňovaní pocitov opustenej
hrdinky, v presnom zhmotňovaní snov i životnej skúsenosti
dievčaťa vrhnutého do pekla najbezvýchodiskovejšej ľudskej
samoty na bratislavskom proletárskom sídlisku, vo vnímaní
sveta hrdinky snívajúcej o piatej lodi smerujúcej niekam mimo
priestoru zdevastovaného inými ľudskými samotami a pochovaným
kocúrikom, a napriek tomu tráviacej svoje najplnšie
chvíle v samote zanedbanej záhrady medzi vinicami, zdedenej
po ľahtikárskom dedovi. A práve táto najzmysluplnejšia záhrada
sa stane najdramatickejšou zápletkou rozprávania, keď sa
nedospelá hrdinka pokúsi zaľudniť jej básnický potenciál skutočnou
človečinou a prinesie do nej pármesačné ľudské mláďatá,
opustené matkou na železničnej stanici, z ktorej práve odchádzal
vlak, a ona musela naň z neznámych dôvodov neodkladne
nastúpiť. A nielen to: prinesie do nej aj neduživého prváka
utekajúceho z domova pred prehnanou rodičovskou láskou,
vyháňajúcou chlapca do rovnako neznesiteľnej samoty.
Odvrhnutí a rebeli zrazu v opustenej záhrade naplnia jej osamotený
život, porodia zvláštnu krásu s prazvláštnymi prísadami.
Pocity a neradostné spomienky nedospelého dievčaťa tu
napĺňajú príbeh, a nie naopak. S neomylnou presnosťou zachytené,
s neomylnou istotou zvecnené do konkrétnych viet, neomylne
hotových, ale zároveň čakajúcich na svoje pokračovanie:
napätie a gradácia. Vecný pátos rozprávania premenený na
neúprosný epický tok. To sa v tejto próze naozaj stalo a je to
malý zázrak. Čo sa v tejto pasáži vyslovilo o deťoch a ich sémantike
pre život, sa v takejto rýdzosti nepodarilo vari v nijakej
slovenskej próze. Kompaníkovú väčšmi zaujíma detská
koncepcia východiska z ľudskej samoty než nejaká príbehová
katarzia. Podľa nej je šťastie možné a všetky tie zlyhané existencie
sa v porovnaní s mravným, ale hlavne estetickým vypätím
rozprávačky splývajúcej s hlavnou hrdinkou zdajú malicherné
a najmä odpustiteľné. Nejde však o nijaký generálny
pardon, ide o náznak východiska, o načrtnutie svojskej koncepcie
filozofovania i o zmysluplný pokus o obrodenie literatúry.
Alexander Halvoník