Vyhľadávanie
Uhášanie smädu
Ján Litvák: Pijem vodu z Dunaja, Bratislava, F. R. & G. 2006
Lyrické pásmo obrazov, obrázkov, zážitkov, dojmov, spomienok, myšlienok a vnútorných videní s neraz presvedčivo originálnou duchovnou víziou inšpirovanou Indiou ako fenoménom a v princípoch blízkou teozofii pod názvom Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005) akoby nachádzalo svoje pokračovanie v aktuálnej Litvákovej knižke. Žánrovo uvoľnené zväčša drobné texty v niekoľkých súboroch plynú nenáhlivo, pospolu vytvárajú otvorenejšou meditáciu, tečú, na hladine s rozvlneným nebom, a pritom opreté o dno. Povedzme: s nebom túžby a dnom každodenností, hm, alebo opačne... V tomto je Litvák šamanský pltník, ktorý aj v širokej mĺkvej rieke (povedzme: života) vyhmatá nitku toho správneho prúdu (povedzme: vnútorného hlasu), aby sa jeho rozprávanie splavilo do štruktúry textu s jasnozrivou presnosťou a protirečivosťou zároveň. Tento pltník, zdá sa, pozná osudy Aurory aj Titanicu, a teda vie, čo je strieľať do prázdna a do prázdna aj klesať, inými slovami: vie, čo je hľadať plnosť! Nejde o náročnú literatúru, dokonca by sme mohli povedať, že ani nejde o literatúru v tom prísnom zmysle ideovo-estetického budovania od zámeru po cieľ, skôr ide o zachytávanie, spustenie sietí vedomého zaznamenávania, osobnej lektúry vlastného života. A keďže teraz je, ako sám hovorí, tento „mŕtvy indický fakír“ Jankom Litvákom v Bratislave, hovorí o Jankovi Litvákovi, Bratislave a okolí (až po Tatry) a Dunaji, a nie o Varanasi a Gange. Aj keď je jedno v druhom priam zaklincované ako „vo vode živá voda“ a v Dunaji ten Litvákov Dunaj, predsa len cítiť štipku, ba štipisko náklonnosti k tomu Indickému a rovnakú mieru priamej i nenútenej kritickosti k tomu domajšiemu. Tento asymetrický vzťah môže čitateľovi prekážať, môže mu aj vyhovovať, závisí, odkiaľ načrieme, každopádne, Litvák občas prepadol absolútnej správnosti vlastného názoru... Okrem toho hovorí o blízkych ľuďoch, Koleničovi, Slavovi Ondrejovičovi, aj o blízkych, ktorí sú ďalekí, teda o magoroch, aj o medzičlánkoch, teda neblízkych a nemagoroch; o láske k prírode a hubárčení (to sú výborné pasáže), dokonca je tu recept na pečenie chleba; hovorí o veciach stratených a nachádzaných, o nevšímavosti a utečencoch, o deťoch (krásne a dojemné pasáže) a radosti i nemohúcnosti... Hovorí ústami poviedky, črty, príhody, fejtónu, glosy, literárnej eseje, úvahy, zápiskov, veršov, rozhovoru. Možno má viac úst ako Brahma rúk, a možno je táto forma len podprahovou kópiou pestrosti správičiek a článočkov novín, v ktorých pracuje ako redaktor. A možno preto vie hovoriť rôzne; ako nespratník: „Ráno som v chvate schmatol bundu z vešiaka. / Ani som dnes nekakal“, ako chmúrny slovenský spisovateľ: „dbám o to, aby sa k slovu dostali aspoň niektorí z tých, ktorých ešte Mickey Mause nezašliapol, nevypitval a nezaplnil bezduchými smutnokrásnymi figurínami hlbiny supermarketov“, rovnako tak ako guru: „Ľudia nemajú osud sami za seba“ a ako ďalší v ňom, vážni-nevážni, sugestívni-povrchní. Litvákova knižka je príjemná a pestrá, komponovaná ako osobná výpoveď pôsobí bezprostredne, čím môže podmývať stratégie všemožných súčasných literárnych póz, pretože tento „týpek z Petržky“ si tú svoju žije. Má, samozrejme, svoje nedostatky, ale ak prahnete po nádobke, v ktorej sa v priamom prenose zlieva človek so slovom, Litvák možno uhasí váš smäd.
Radoslav Matejov
