Vyhľadávanie
Carlo Collodi: Pinocchiove dobrodružstvá
Bratislava, SPN – Mladé letá 2003
Preklad Mária Štefánková
Ilustrácie Stanislav Dusík
Florentský novinár, vydavateľ, prekladateľ, dramatik a prozaik Carlo Collodi, vlastným menom Carlo Lorenzini, začal v roku 1881 publikovať v detskom časopise príbehy na pokračovanie o drevenej bábke Pinocchiovi. Vtedy ešte netušil, že o niekoľko desiatok rokov to bude jedna z najznámejších literárnych postáv na svete (ďaleko známejšia ako samotný autor). U nás sme ju v minulosti mohli poznať aj pod menom Buratino. Vonkajšia forma Pinocchiovho príbehu prešla za stodvadsať rokov búrlivým mediálnym vývojom. Najskôr z časopisu do knihy, potom na javisko, do leporel, digestových vydaní, animovaných a hraných filmov, až k výrobcom hračiek a pinocchiovským poznávacím zájazdom. V poslednom období sme mohli v kinách vidieť protirečivo hodnotenú adaptáciu režiséra a herca Roberta Benigniho. Predchádzal jej napríklad prvý nemý filmový Pinocchio z roku 1911, známa disneyovka z roku 1942 či hraný film s Ginou Lollobrigidou z roku 1972. Pinocchiovská téma o tom, ako sa umelý ľudský výtvor/výrobok chce stať dieťaťom, bola nedávno zaujímavo spracovaná aj Stevenom Spielbergom vo filme A.I.: Artificial Intelligence.
Ale vráťme sa k vzniku príbehu. Carlo Collodi žil v búrlivých a ťažkých časoch. On sám dvakrát vstúpil do armády, aby bojoval za zjednotenie Talianska, angažoval sa v reforme školstva, časopis, ktorý vydával bol zakázaný (a paradoxne neskôr samotný Collodi pracoval ako štátny divadelný cenzor). To všetko sa určitým spôsobom prejavilo aj v tragikomických Pinocchiových dobrodružstvách. Pôvodné seriálové vydávanie sa odráža vo forme aj obsahu knihy. Jednotlivé kapitoly sa od seba dosť odlišujú. Majú rôzne tempo rozprávania, vystupujú v nich odlišné postavy. Pinocchio je drevená bábka, ktorá sa učí, čo je to život, prežíva dramatické situácie a zvraty. Mimochodom, nestvoril ho jeho „otecko“ Jozefko (v niektorých prekladoch sa ponecháva originálne talianske meno Gepetto). Pinocchio bol hneď od začiatku mysliace a cítiace polienko, ktoré objavil Jozefkov priateľ stolársky majster Anton Čerešňa. Ten si však z ťažko pochopiteľných dôvodov polienko neponechal. Pinocchio vie chodiť, rozprávať, myslieť, vyrábať (si) problémy. Je antiautoritatívny, sociálne cítiaci a chudobný - motív hladu a prežitia je prítomný na mnohých miestach knihy. Rozprávanie môžeme považovať za svojský variant iniciačných príbehov. Pinocchio pomaly, ale iste prechádza od egoizmu a hedonizmu k altruizmu a zodpovednosti. V druhej časti knihe dominuje Pinocchiova túžba stať sa človekom, ktorá v prvej časti celkom absentuje. V polovici príbehu do deja vstupuje aj víla s modrozelenými vlasmi, ktorá vlastne nepriamo preberá od Jozefka úlohu Pinocchiovho rodiča (matky). Voči nej cíti drevený panáčik lásku a má výčitky za svoje lapajstvá a klamstvá. Rozhovor s vílou, keď Pinocchiovi po každom klamstve narastie nos, je dnes už klasický (hoci tu by sa žiadalo pátrať, kto vlastne tento motív použil ako prvý).
Z dnešného uhla pohľadu môžeme Pinocchiovým dobrodružstvám vyčítať prílišný didaktizmus a schematizmus, zároveň však musíme upozorniť, že je v nich pre detského čitateľa (poslucháča) viacero problematických miest: v úvode sa Jozefko opakovane a bez príčiny pobije so svojím priateľom Antonom, brutálny je opis situácie, keď Pinocchio kladivom zabije hovoriaceho cvrčka, ktorý zostane „pripučený o stenu“, alebo keď zbojníci Pinocchia obesia a on „vystrel nohy, striaslo ho a odrazu zmeravel“. V pôvodnej časopiseckej verzii sa príbeh končil práve tu – Pinocchio bol teda za svoje výčiny exemplárne potrestaný. V knihe bábka ďalej žije a ďalej trpí – je zbitá, spálená, obesená, uväznená, prikovaná, bičovaná, utopená, zožratá a pod. Taký bol svet v druhej polovici devätnásteho storočia, ako ho videl okolo seba Carlo Collodi.
V Pinocchiových fantastických príbehoch je možné všetko, sú plné zvratov a napätia. Práve tým sú znova a znova očarené deti rôznych generácií, národov a kultúr. V knihe nachádzajú hrdinu ako stvoreného na identifikáciu, ktorý má najväčšie problémy so sebou a svojou neposlušnosťou. Sú tu však aj dobrí rodičia (Jozefko a víla), ktorí Pinocchia napriek tomu majú radi a všetko mu odpustia. A tak to asi má byť.
Pavol Rankov
