Vyhľadávanie
Vzájomní pomocníci
Kveta Dašková: Pipo, Vankúšik, Nitka a ich zvierací kamaráti
Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2005
Obálka a ilustrácie Vladimír Čáp
Ťažko dnes, bez patričného odstupu od súčasnosti posúdiť, či je na príčine utiekania sa väčšiny autorov pre deti k rozprávkovým témam, maximálne ešte k alegóriám a metaforickému krytiu, rozporuplnosť a nejednoznačnosť terajšej doby, ohľaduplnosť alebo utajené pokrytectvo. Kvete Daškovej však veríme, že čosi ako Vankúšik (ten!) by mohla byť jej vnučkou a čosi ako Nitka (tá!) by mohol byť paradoxne jej vnúčikom. Pokojné a múdre rozprávanie o nich a nielen o nich je zhrnuté v knižke Pipo, Vankúšik, Nitka a ich zvierací kamaráti.
Autorka píše príbehy z bežnej reality, ozvláštnené iba prítomnosťou šikovného chlpatého strašidielka. Napriek tomu ich vie podať pre mladých čitateľov príjemne dobrodružne a popritom aj poučiť. Nadväzuje na líniu rozprávačok, ktoré rozprávajú naozajstné alebo kvázipríbehy starých materí (za všetky spomeňme aspoň Máriu Jančovú, Margitu Figuli a Hanu Zelinovú). Dominujúcim prvkom je u Daškovej realita, aj keď ju „šmrncla" vyfantazírovaným strašidielkom Pipom. Nepoužíva zložité fabulácie, takže aj menej sústredené dieťa príbeh bez námahy „stroví".
O čom to teda Kveta Dašková píše? Hoci sama ako autorka v príbehoch vystupuje, píše predovšetkým o deťoch. To pôsobí na deti príťažlivo ako na hmotu zemská príťažlivosť. Navyše deti na svete nie sú samé, okolo nich sa pohybuje veľa zvieratiek, každé má svoje meno a svoju prirodzene vyplývajúcu úlohu v príbehoch. Iba v závere akoby už autorka nedokázala zvládnuť presilu emócií (nahromadeného žiaľu a trpkosti) a použila nadčasovú zovšeobecňujúcu rovinu, opustila podlažie priamej následnosti čin za činom a spolu so svojimi vnúčatami uvažuje, prečo sú na svete Škodiči (a Požičajovci), ktorí zahubili kocúrika Lukinka. Vlastne, aby sme boli presní, zmysel uvažovacieho príbehu O Požičajovcoch a Škodičoch sa čitateľovi objasní až z autorkinho dovetku, v ktorom oznamuje Lukinkove trápenia a následný skon. Netradičný smutný záver je pre deti zároveň jemnou vstupnou bránou do obdobia dospievania, lebo život nie je len nachádzaním radosti, ale aj prežívaním smútkov a strát, a deti to dobre vedia už od mala a začínajú cítiť rozpor medzi nanucovanou veselosťou a skutočnosťou už vo veľmi útlom veku. Aj keď sa radi nechávajú oklamať vždy dobrými koncami často až do dospelosti a neskalená radosť z dobrého konca je vlastná aj väčšine dospelých. Autorka však svojho mladého čitateľa nešetrí. Akoby v úzadí môžeme vytušiť poznanie, že chvíle radosti sú intenzívnejšie na pozadí nie vždy láskavej reality.
Cenné na Daškovej knihe je teda i to, že v nej necítime umelosť a falošnosť, nadbiehanie farebnej gýčovitosti. Príjemne prekvapí aj kultivovaný jazyk, jeho snaha o presnosť, opisy, ktoré sa usilujú akýkoľvek fenomén vyzvŕtať zo všetkých strán. A ak už v úvode týchto riadkov bola spomenutá protirečivosť, k jej vyjadreniu i k zachyteniu stierania rozdielov medzi pohlaviami patrí tiež už spomenutý paradox s pomenovaniami Vankúšik a Nitka. Daškovej skutočnosť má všetky znaky modernej doby. Až príznačne sa s ňou dokážu deti vyrovnať ľahšie ako zvieratká, nielen fauna pomáha deťom (v ich ukotvovaní na zemi), ale aj deti pomáhajú zvieratám (prežiť na čoraz odľudštenejšej, virtuálnej zemi). Ich vzťah je preto partnersky vyvážený, bez hmatateľnejších prejavov dominancie a submisivity. Strašidielko Pipo, typický virtuálny produkt, zostáva tiež len na úrovni trochu vrtošivého, ale predsa vždy ochotného pomocníka.
Keďže kniha je koncipovaná striedmo, uvážlivo, akékoľvek búrlivé laudatium by pôsobilo ako päsť na oko: nuž len prosto nakoniec pripomeňme, že Daškovej najnovšie dielko je z rodu dobrých kamarátov a verných detských pomocníkov.
Ľuboš Svetoň
