Vyhľadávanie
Mária Tvarožková
Písané pamäťou
Pokus o emancipáciu slovenských žien z polovice 20. storočia
Vydala autorka za sponzorskej pomoci bývalých kolegýň , priateľov a záujemcov v Knižnom centre, Žilina 2009
Podľa aforizmu je šťastie podmienené dobrým zdravím a zlou pamäťou. Človek rád zabúda najmä na zlé veci, a práve pre výberovosť pamäti sú vzácne knihy spomienok ako svedectvo o čase a udalostiach. Za významný čin v tomto zmysle považujem knihu Márie Tvarožkovej. Autorka napriek pomerne vysokému veku (knihu začala písať po osemdesiatke), zlému zdravotnému stavu a relatívne obmedzenému archívu vytvorila pozoruhodné dielo literatúry faktu, ktoré si zaslúži pozornosť.
Žilinská rodáčka Mária Tvarožková (1926) totiž spomína na svoje detstvo, mladosť, cestu do politiky, prácu v ženskom hnutí, pôsobenie vo funkcii dlhoročnej šéfredaktorky a autorky najrozšírenejšieho ženského časopisu u nás – Slovenka (1953 – 1970), nevyhýba sa obdobiu vynútenej izolácie, približuje aj osudy zaujímavých osobnosti ženského hnutia (Zora Jesenská, Blanka Svoreňová-Királyová, Irena Ďurišová, Zuzana Gidová a ďalšie), venuje sa riešeniu ženskej otázky u nás po roku 1945 a .glosuje atmosféru politického a spoločenského vývoja až po súčasnosť. Významnou súčasťou knihy sú aj prílohy, či už ide o dokumenty, listy, názory na otázku ženského hnutia, ale aj fotografie a autorkine básne.
Kultivovanie vypovedá o tom, čo zažila, predstavuje čitateľovi ľudí, ktorých stretla, v akých komplikovaných situáciách sa ocitla, o čo sa snažila ona a jej súpútníčky po roku 1945, ale i po roku 1989. Človek priam vidí niektoré epizódy pred sebou a ide mu mráz po chrbte, akoby čítal filmový scenár, lenže ono sa to naozaj stalo. Osobne som vďačná, že po dočítaní som oneskorene pochopila niektoré súvislosti a pripomenula si viac ako dejiny jedného života statočnej ženy a jej hľadania pravdy. Kniha sa ma dotkla citovo a vážim si ju ako významný čin. Nielen preto, že som pod vedením Márie Tvarožkovej v redakcii Slovenky začínala v šesťdesiatych rokoch ako redaktorka. Za motto si autorka zvolila slová Vladimíra Mináča „Dožili sme naše životy, tie sa stali dejinami, významnými či nevýznamnými, ale dejinami.“ Uhoľ pohľadu je samozrejme subjektívny, aj keď sa autorka snaží o istý nadhľad. V každom prípade je to však pôsobivá a úprimná výpoveď o dobe a ľuďoch. Občas zaznie pochopiteľný pocit zatrpknutosti: „Odchádzame bez stôp a ani ich po nás, zrejme, nebude nikto hľadať.“ Myslím si, že v tomto sa autorka mýli. Tie stopy sú v nás. A kniha Písané pamäťou ich pomáha dešifrovať.
Elena Ťapajová
