Vyhľadávanie
Hravo, jednoducho, pútavo
Marta Hlušíková
Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Hravé príbehy určené deťom rozpráva kráľ Az Prvý, vládca Písmenkova, krajiny obývanej šiestimi samohláskami, dvadsiatimi spoluhláskami a štyrmi dvojhláskami. Vo sviatky sa obyvatelia zdobia, do vlasov si dávajú mäkčene a dĺžne, niekedy dokonca dve bodky či vokáň. Väčšina písmeniek má svoje rozprávky. Príbehy sú krátke, jednoduché, nie však triviálne, pointy a dej vyplývajú buď z tvaru písmeniek (malé c sa chce pretekať veľkým O v kotúľaní, no vie sa iba kolísať), alebo zo slov, v ktorých sú použité (f pomáha vlaku pufkať). Vlastnosti litier sú podané v konkrétnych situáciách, názorne, ich nositelia sú personifikovaní a čiastočne i antropomorfizovaní (písmenká si zachovávajú tvar, sú ale obdarené schopnosťou rozprávať, hýbať sa). Hlušíkovej príbehy kombinujú hravosť s účelovosťou slúžiacou didaktickej funkcii, tá má miernu, no predsa prevahu. Autorka striktne dodržiava zvolený rozsah – pretože na rozsiahlejšej ploche by ochabla pozornosť vnímateľa. Vyhýba sa zložitejšie komponovanej zápletke, aby neodviedla pozornosť od samého písmenka. Hneď v prvom príbehu o písmenku a hrdina nájde stratený dĺžeň v teniske – nečakane a príliš rýchlo. Autorka akoby tým zahatala príbehu cestu a uťala hlavu. Dobrodružné hľadanie by odviedlo pozornosť a Hlušíková veľmi dobre vie, kedy prestať. Sklamanie z predčasného ukončenia má byť pre čitateľa signálom upozorňujúcim na charakter ďalších textov – neponúknu sled bláznivých dobrodružstiev, ale krátke obrázky a situácie. Účelovosť tejto knižky však nie je prvoplánová. Autorke sa na malej ploche darí zasúvať do poínt poetickosť a premyslenú familiarizáciu, vďaka ktorej písmenká nadobúdajú osobitnú tvár nielen vonkajškovo, ale i vnútorne. A, ktoré stratilo dĺžeň, si pri jeho hľadaní zoderie nôžku – a spisovateľka vyzýva deti, aby nazreli do svojich zošitov, či nejde o ich písmenko. Takto vytvára dôverný svet školy hrou, riadenej citlivo, no zároveň disciplinovane. Metóda účelového príbehu má svoje limity, obmedzuje rozmanitosť zápletiek, takže motív straty písmena sa v príbehoch mihne viackrát, opakuje sa aj hra jedného písmenka na druhé – tu ale zrejme autorka vychádza z praktických skúseností a zdôrazňuje rozdiely graficky podobných písmen ( E/F, P/R). Atmosféra knižky sa nesie vo vyváženej polohe hravej idyly, poznávania a emócií. Vzácny je autorkin zmysel pre mieru – jednoduchosť neskĺzava k triviálnosti, citlivosť k sentimentu. V záverečných rozprávkach autorka hľadá tlačiarenského škriatka, na väčšej ploche sa uvoľňuje, texty sú hravejšie. Zoznamuje tak deti so svetom, v ktorom neskôr samy budú môcť objavovať ďalšie dobrodružstvá nesené písmenami.
