Vyhľadávanie
Pravda na dne pivnice
Thomas Bernhard: Pivnica
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Preklad Peter Kubica
„Občas všetci zdvihneme hlavy a myslíme si, že musíme vyriecť pravdu či zdanlivú pravdu, a potom hlavy zase skloníme. To je všetko.“ (s. 123) Tak končí útla, zato neľahká kniha autobiografického charakteru od rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda. Tieto slová sú varovaním aj zhrnutím zámeru celej prózy. Jej názov Pivnica skúpo, no presne naznačuje, kam kniha v hľadaní pravdy zájde. Vydaním spadá do sedemdesiatych rokov, u nás nadobúda na aktuálnosti súčasným prekladom Petra Kubicu, za ktorý získal cenu Perly Bžochovej.
Pivnica je retrospektívnym návratom k životnej skúsenosti z detstva, spájajúcej sa s pivničným obchodom v salzburskej štvrti Scherzhauserfeld. Dôvodom je krátka novinová správa o búraní scherzhauserfeldského sídliska, ktorá spúšťa mechanizmus spomínania. Predmestská štvrť, zobrazená v nuansách od „salzburskej chyby krásy“ po „geto zúfalstva a hanby“, sa stala pre chlapca útočiskom pred obmedzujúcim priestorom domova a gymnázia: „Bol nielen geograficky najvzdialenejším miestom na opačnej strane, ale v každom ohľade... Tu som sa nemusel stále ovládať, podrobovať, pretvarovať a klamať, aby som prežil.“ (s. 88) Rozhodnutie stať sa učňom v obchode Karla Podlahu predstavuje jediný možný a nevyhnutný „akt prežitia“. Chlapec tu nachádza sám seba, svoju schopnosť komunikovať a „byť užitočný“. Zachytáva vnútorné napätie, vznikajúce vplyvom rôznych prostredí (domov - obchod) a protichodných autorít (starý otec - Podlaha). Reflektuje sa cez priestorové súradnice, každý pohyb mestom má svoj význam, kladný alebo záporný, odzrkadľujúci sa v približovaní a vzďaľovaní sa k sebe samému. Pekelnosť Scherzhauserfeldu je zdanlivá, skutočným peklom je domov. Harmonizujúci, kompozične symetrický je až moment zmienky o hodinách hudby.
V prúde rozprávania sa rozprávač/hrdina opätovne vracia k rozhodnutiu pre Scherzhauserfeld, verifikuje a spresňuje ho. Dáva jednej pravde viaceré podoby, korešpondujúc tak s noetickými východiskami. Priznáva sa k potrebe protikladov a rebelantstvu, latentne prítomnému v rozprávaní: „Moja existencia celý život rušila. Vždy som rušil a vždy som provokoval.“ (s. 30) Všetko v snahe zachytiť pravdu. Vťahuje nás do filozofických úvah, sprevádzaných neustálym spochybnením – významu slov, pravdivosti vypovedaného a schopnosti porozumieť cudzej výpovedi. Vo všetkých bodoch dochádza ku zdanlivo skeptickému poznaniu o nemožnosti zachytiť pravdu, napriek tomu písanie ostáva nutným a jediným spôsobom, „ako sa vyrovnať s existenciou“.
Próza ďaleko presahuje rozmer lineárneho rozprávania, je filozofickou esejou o otázkach existencie, monológom so sebou samým, prúdom myšlienok transformovaných do nekončiacich viet. Smeruje k často protichodným tvrdeniam o mnohotvarej povahe človeka a jeho osamotení. Paradoxne tak vzniká síce próza z detstva, no s hlbokým filozofickým rozmerom. Nastolené otázky, priťažké pre chlapca, sú obhájiteľné rokmi, ktoré medzi bezprostrednou skúsenosťou a rozprávaním vznikli. Po zatvorení knihy ostáva silný pocit. Dostatočne silný na to, aby sme sklonili hlavy. To je všetko.
Hana Tichá
