Existuje fotka spisovateľov Futovej, Rumpliho a Zákopčana. Veselých, zachytených v neskorých večerných hodinách v divadelnom foyeri. Medzi chalanmi sa chichocem ja. Nič kompromitujúce, len umiernená zábava na festivale východoslovenskej proveniencie. Inak by som banálny záber nespomínala. Otvorene sa priznávam, že za nápadne banálne som voľakedy pokladala aj Zákopčanovo písanie. Či už šablónové „mestotieňovské“, alebo aj „chlapčenskú“ verziu ženského románu v Zradnej vášni. Marka som ako dobrácky vyzerajúceho stredoškolského učiteľa slovenčiny spoznala v čase vydania Nevinných zmätkárov. Presondovala som ho aj s jeho lektúrou, myšlienkovým svetom kráľa sociálnych sietí a pozadím chronického kamaráta žien. Bez ohľadu na výsledky privátneho (kvázi)psychologického prieskumu na margo jeho písania odvtedy nefrflem. Uznávam právo na existenciu tohto typu tvorby, rozumiem dôvodom jej obľúbenosti. Chápem aj Markovu neovládateľnú chuť zahrať sa na novodobého Joža Nižnánskeho či aktualizovanú Zagorku. Vo formálnych moderátorsko-spisovateľských i neformálnych „staršosesterských“ debatách som s ním totiž strávila dosť času na to, aby mi bolo jasné, že minulosť hltača maminých historicko-romantických románov je dôležitou formatívnou skúsenosťou a že v jeho prípade nemohla negenerovať aj pokus o písanie v obdivovanom štýle – nech už je pravdepodobnosť obľuby žánru u dvadsaťsedemročného muža akokoľvek malá. Preto ma neprekvapil ani jeho román Plamene hriechu (Ikar 2013), dobrodružno-romantický príbeh s prelínajúcimi sa osudmi troch žien. V hre sú príbeh mladej šľachtičnej Sofie, tajomstvá Dračieho rádu, príčiny upálenia Lenorinej matky ako čarodejnice aj železná autorita Mariely Lékavickej. Propriety dokazujú vernosť príznakovému štýlu a nárok na výskyt v segmente, ktorý si konvenčne spájame najmä s menami Jany Pronskej alebo Evy Avy Šrankovej.
