Recenzia
04.03.2013

Pláne približne zapamätaného – Etela Farkašová

Vnorená do časokruhov

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012

Viaceré texty Etely Farkašovej sú prestúpené spomienkami, no v novom diele tvoria ich ústrednú líniu. Ide totiž o knihu pamätí, resp. autofiktívny román, v  ktorom sa autorka pokúša dopátrať k  určujúcim (spolu)faktorom „svojej“ súčasnej podoby. Tie hľadá najmä v detstve a ranej mladosti. Sme svedkami relatívne intímnej spovede v podobe rozprávania. Nie však lineárneho: výpovedné je zakončenie knihy v bode jej začiatku. V zhode s tým, ako funguje pamäť, a podobne ako v iných autorkiných knihách, čítame skôr textokruhy – vírené (staro)novými kamienkami „jej“ cesty životom.

Farkašová krúži okolo kľúčových udalostí „svojho“ života, ozrejmuje si nielen ich priebeh, ale aj to, aký mali na ňu dopad. Zamýšľa sa nad ich potenciálnymi alternatívami a zamlčanými bodmi tej-ktorej spomienky. Pripomína si významové a hodnotové nuansy, emocionálne odtienky osobne relevantných okamihov, ale aj spoločensky významných udalostí.

Do knihy sa dostáva viacero rovín spoločensko-politickej reality. Tá je však zakaždým precedená cez raster „autorkinho“ vnímania a pociťovania. Nevyhľadáva priamočiare spoje medzi udalosťami ani zdanlivo objektívne nite medzi následkami a ich údajnými príčinami. Zaujímajú ju skôr „jemné stopy polozapamätaných rozdrobených epizód, prúdenie pocitov, ich kľukatenie, vírenie, klokotanie, farebnosť ich zvukov, ich nespútanosť jednoznačnými trajektóriami od jedného miesta k druhému (…) šelest nevypovedaného, ktoré ostáva medzi slovami, logika mušle…“

Poetika knihy sa vyznačuje simultaneizmom, ktorý je typický skôr pre poéziu. Opätovne dochádza k subtílnemu stieraniu druhových i žánrových (denník, román, esej…) hraníc. Tiež k zahmlievaniu reality snom a fantáziou – a naopak. Dielo sa vyznačuje priznanou intertextualitou, priebežným (semiotickým) rozpúšťaním subjektu textu, komplexným tieňovaním postáv, udalostí, funkčným opakovaním scén a motívov, ich variovaním: je zámerne spomaľovaný a vyžaduje si naše pokojné naladenie.

Takéto písanie ako tkanie a zamotávanie utkaného vytvára napätie s jednou z ústredných tém Farkašovej písania. Tou je (zdanlivo protikladná) modernistická viera, resp. túžba po celistvosti, autentickosti, chvíľami dokonca hodnotovej hierarchizácii – nie však v zmysle nadraďovania (sa). Naopak, pre „hrdinku“ je dôležitá vzťahovosť, súcitenie, začlenenie individualít do komunity. V nadväznosti na hlavnú tému knihy treba pripomenúť motív sú-pamätí ako ukážku spájania sa – prežívania jednej bytosti v (a prostredníctvom) druhej.

S tým súvisí rodový rozmer knihy, ktorý sa prejavuje i v stopách osobnej a literárnej rodovej genealógie. Autorka sprítomňuje ženy svojho života, ktoré buď nemali rovnaké možnosti ako muži, alebo, naopak, vyzdvihuje ich inakosť, ktorá sa spolupodieľala na ich jedinečnosti. K slovu sa dostanú viaceré feministické témy. Mohol by som o tomto texte dlho rozprávať, no vzhľadom na obmedzený rozsah odporúčam jeho sústredené prečítanie.