Vyhľadávanie
Čakanie ako zmysel
Gabriel García Márquez:
Plukovníkovi nemá kto písať
Preklad Vladimír Oleríny
Bratislava, Ikar 2004
Novela Plukovníkovi nemá kto písať vznikla v počiatkoch Márquezovej literárnej tvorby. Vtedy už pôsobil v Európe, ako novinár denníka El Espectador. Po prevrate v Kolumbii sa stal nezamestnaným Európanom. Sám sa ocitol v situácii, keď nemal komu písať. A keď napísal, nemal to kto vydať. Novelu dopísal v Paríži v roku 1957, ale vydavateľstvo Gallimard nemalo o ňu záujem. Vyšla až v roku 1961.
Dnes toto dielko, pochopiteľne, vidíme v celkom inom tvorivom kontexte, ako ho videl francúzsky vydavateľ. Márquez – vtedy zatúlaný novinár s prázdnymi vreckami – je dnes tvrdou menou na literárnom trhu. A nie iba pre komerčný rozmer – aj keď, priznajme si, kto by si ho bez vidiny vydavateľského úspechu zaradil do plánu? V každom prípade – tým lepšie, že sa predáva čosi, čo naozaj má hodnotu, čo smeruje čitateľa do veľkého sveta slova a významu, ktoré mu otvárajú nové vízie. Aj keď v priestore tejto novely autor nemohol objať realitu tak zoširoka, ako v nesmrteľných Sto rokoch samoty (1967), teraz je jasné, že už vtedy sa prebúdzal potenciál veľkého majstra. V novele Plukovníkovi nemá kto písať sú to náznaky, zdanlivo osamelé myšlienky reflektujúce biednu a stojacu kolumbijskú realitu. Cítiť v nich ale hlboké a rozvetvené korene pod zemou. Dýcha v nich ťažká atmosféra nekonečného vyčkávania na zmenu, ktorá neprichádza.
Plukovníkovi nemá kto písať – to je obraz nádejí, ktoré vzrastajú rokmi očakávania. To je obraz dna, ktoré plukovník uvidí v plechovke od kávy, keď v nej zostalo za poslednú lyžičku. To je obraz chodenia na poštu, aby sa tam opäť dozvedel, že nijakú zásielku nedostal. Namiesto rozhodnutia o penzii, ktoré by ho mohlo vytrhnúť z najhoršieho, opäť musí na smrť chorej žene odpovedať: Nič.
Hodiny, obraz a kohút. Azda posledné tri veci, ktoré by ešte mohol predať. Len keby ich mal kto kúpiť. Chvíľu sa mu zdá, že bojovného kohúta pred sezónou zápasov kúpi zbohatlík don Sabas. Naznačil sumu, o akej sa predtým plukovníkovi ani nesnívalo. Bol by to ale priveľký zázrak v chudobnej kolumbijskej dedine a veľmi jednoduché rozuzlenie pre novelu. Ani tento pokus o lotériu nevyšiel. Plukovníkov život nebol lotéria. V tej sa občas i vyhráva. Jeho život bol istota. Istota prehry.
Márquez sa aj na malej ploche textu dokázal pohrať so symbolom, prvkom fantázie, či opakovaným motívom rozhovoru, z ktorého sa plukovník pokúša vyviaznuť s nádejou a bez ujmy. Napriek tomu vlastná žena tlačí starého muža otázkami do kúta, nehľadí na to, že aj jej chce dať nádej. A on zrazu už nemá viac síl a energie vysvetľovať, upokojovať a dlhý rad dotieravých nočných otázok ukončí celkom prekvapivo. Zaspáva a vie, že zajtra bude na tom horšie, ako včera.
Marian Škotka
