Po schodoch z vody – Iveta Ondrejková – Anton Sládek - Dýchnutie na sklo

Dýchnutie na sklo

Senica, Reco 2011

Vizuálne pôsobivá knižka Po schodoch z vody zaujme na prvý pohľad. Iveta Ondrejková sa v nej prezentuje ako poetka, Anton Sládek ako autor čiernobielych fotografií. Prepojenie textu s obrazom tvorí vyváženú kompozičnú rovinu, ktorú zastrešuje precízna grafická úprava Milana Mikulu.

Iveta Ondrejková (1961) sa rozhodla vystúpiť z tvorivého súkromia a debutovať básnickými textami z rokov 1982 – 2010. Výber z takmer dvadsaťročného obdobia je usporiadaný v chronologickom poradí a dokresľuje jej autorské dozrievanie s pomerne ustálenou poetikou. Ondrejková sa snaží o civilnú poéziu s kultivovanou senzualitou. Na viacerých miestach sa jej darí presvedčivo zachytiť atmosféru efemérneho okamihu evokujúceho tiché dýchnutie na sklo. Zaznamenaný odtlačok pocitového sveta je zvýraznený intenzívnym zmyslovým podhubím s dôrazom na jeho krehkú trvanlivosť. Prestupujúce vône, zvuky a obrysy dôverných predmetov vhodne korešpondujú s prítomnými fotografiami, ktoré sú založené na kontrastnej hre svetla a tieňov. Ondrejkovej vyhovuje najmä forma lyrickej miniatúry, ktorá umožňuje dynamický spád bez rozvláčnej opisnosti. Tento osvedčený útvar rámcuje atmosféru zásadných životných momentov. Suverénnejšia je vo voľnom verši, tam kde básnický nápad vedie rým, väčšinou skĺzne do insitnej polohy detskej riekanky: „

Naberiem si hrnček vánku. / Odpijem si, vrátim slamku. / Darujem ti prvú jamku / a odletím ako v spánku.“ Svoju myšlienkovú líniu zbytočne oslabuje prvoplánovým klišé typu „dnes ráno / bozkalo ma veršom.“ Na niektorých miestach zaškrípe slovosled, ktorý textom podsúva archaické vnímanie. Takisto sa nedajú prehliadnuť rušivé nespisovné slová „v mžiku“, „vymŕva“, „ponavláčam“. K vyššej úrovni zbierky by prospel dôkladnejší redaktorský prístup.

Napriek všetkým objektívnym výhradám Ondrejkovej lyrická výpoveď pôsobí vcelku sympatickým dojmom. Ťaží predovšetkým z (ne)všedných hlbín dennej zážitkovej základne a intímnych zákutí. Jemný záblesk povšimnutého detailu je pre jej poetiku podstatný, možno rozhodujúci. Obzvlášť pri vyústení do otvorenej pointy sa takýto detail stáva presvedčivým argumentom. Vyhýba sa póze, povrchným pokleskom, ťaží z ľudskej úprimnosti a čistoty. Jej dievčenská plachosť – „ukradneš si ma bozkom na líce“ – vyznieva oveľa účinnejšie ako bezhraničný erotický motív. Presnosť a konkrétnosť zážitku na pozadí abstraktnej snovej hmloviny vedie k osviežujúcemu kontrastu: „odlomíš sa mi / zo sna / o štvrtej nadránom.“ Neúprosná skutočnosť v jej podaní dostáva platformu stíšenej roviny, ostré hrany sú prekryté obrúseným videním, prestupujúcou nádejou.

Nenápadný vstup Ivety Ondrejkovej do pokojných vôd slovenskej poézie jej hladinu nerozčerí ani nezakalí. Ťažko odhadnúť prognózu jej ďalšieho autorského smerovania, myslím si však, že by bola škoda, aby na jej konte zostala len táto osamelá lastovička.