Vyhľadávanie
Slovenský vedec, cestovateľ a autor mnohých populárno-náučných článkov a publikácií Ján Lacika dopĺňa cestovateľskú edíciu Po Slovensku o novú knihu s názvom Záhadné miesta. Nápady na výlety tentoraz prinášajú tematiku tajuplných, mystických či inak nevysvetliteľných javov, o ktoré na Slovensku nie je núdza. Prvý diel zahŕňa oblasti juhozápadného a severozápadného Slovenska. Podľa jednotlivých regiónov je „záhadologický „bedeker“ rozčlenený do desiatich kapitol (záhorské, bratislavské, podunajské, trnavské, tekovské, ponitrianske, považské, žilinské, kysucké a oravské záhady), z ktorých každá sa ešte delí na jeden až tri menšie okruhy. Až v rámci nich sa autor venuje konkrétnej oblasti so zvláštnym javom.
Kapitola sa začína celostranovou fotografiou prostredia charakteristického pre príslušný región. V jej úvode sa nachádza menšia mapka Slovenska s vyznačenou oblasťou a stručné načrtnutie pozorovaných fenoménov. V samotných textoch autor približuje čitateľovi územie a jeho tajuplné javy, v menších samostatných rámčekoch s plnofarebnými fotografiami sú niektoré z nich ešte detailnejšie špecifikované. V závere kapitoly uvádza Lacika zjednodušenú schému výletu v podobe názvov miest a ich záhad. Čitatelia by však možno namiesto nej uvítali mapku s trasou výletu, počtom kilometrov medzi jednotlivými miestami, prípadne približné trvanie presunu medzi nimi, keďže niektoré vzdialenosti sú relatívne veľké. Kontinuitu čítania mierne narúša tiež „tlačiarenský škriatok“.
Medzi záhady zaraďuje Lacika viaceré javy, okrem iných tiež prírodné fenomény, akými sú napríklad skryté cesty vody v krasovom podzemí, meteorit Magura, kamenné postavy v Súľovských skalách, Holíčske megality, ktoré boli v minulosti súčasťou menhiru, alebo kysucké kamenné gule s viacerými možnými hypotézami o ich vzniku: „Takmer dokonalý geometrický tvar gulí nabáda niektorých ľudí myslieť si, že sú výtvorom dávnych civilizácií alebo dokonca mimozemšťanov. [...] Najviac prívržencov má hypotéza, že gule sú výsledkom guľovitej odlučnosti horniny spôsobenej zvetrávaním.“ (s. 186).
Niekoľko zvláštnych prírodných javov však veda medzičasom predsa len stihla objasniť. Takými sú aj historické zemetrasenia v Komárne, meste ležiacom na okraji tektonickej jamy, či Slovenská Sahara: „Ako dnes, tak aj v minulosti prevládali v tejto oblasti západné a severozápadné vetry, ktoré hnali masy piesku smerom k malokarpatským vŕškom a vytvorila sa z nich osobitá dunová krajina“ (s. 13).
K tajuplným či mystickým patria aj mnohé fenomény duchovnej povahy. Lacika uvádza viaceré zázraky a zjavenia na miestach dnes známych ako pútnické – zázračnými uzdraveniami je známa Marianka, zjaveniami Panny Márie zasa Dechtice a Turzovka, v Tepličke nad Váhom bola do roku 2009 uchovaná štyristoročná múmia Žofie Bosniakovej považovanej za sväticu, ktorú zničil až duševne chorý muž. Ján Lacika pritom nezabúda ani na architektonické či iné pozoruhodné sakrálne stavby a zaujímavosti, ako napr. vzácne malacké Sväté schody, šikmá veža kostola v Ivanke pri Nitre alebo Cyklistický kostolík v obci Pominovce, ktorý sa „preslávil netradičnou púťou a svätou omšou (...). Je určená špeciálne pre cyklistov a jej súčasťou je aj požehnanie bicyklov na príhovor ochrancu pocestných sv. Krištofa“ (s. 155).
Pomerne veľký priestor je venovaný zvláštnym dobovým predmetom a javom, ale aj historickým udalostiam viažucim sa ku konkrétnym miestam. Ide o rôzne tajomné nápisy, valy, pozostatky hradísk a sídel, poklady mincí a záhadné kosti či hroby: „Skutočnosť, že vo výbave dievčaťa spod mohyly v obci Dedinka boli aj šperky zo skla, ukazuje stopy vedúce do Egypta. (...) Nebola niektorá z dcér prekliateho faraóna našou dievčinou z mohyly?“ (s. 57). Mnohé bizarné stavby, predmety a sošky rozprávajú dávne príbehy, dodnes sčasti zahalené rúškom tajomstva (soška bratislavského Posmievačika, Messerschmidtove charakterové hlavy, Kempelenov šachový automat).
Slovensko disponuje pozoruhodným bohatstvom povestí a legiend o hradoch, špecifických miestach a historických postavách. Dobre známe sú napríklad mýty o čachtickej krvavej grófke Alžbete Báthoryovej, ktoré vznikli po jej smrti. Trenčín je povestný rímskym nápisom vytesaným do skaly hradného brala, ľudovú povesť o vodníkovi Valentínovi pripomína fontána na námestí. Oravský hrad sa zasa preslávil nemým hororom Upír z Nosferatu nakrúteným nemeckými filmármi v roku 1922.
Každý región má svoje záhadné tvory a bytosti, biele panie, drakov, vodníkov, čertov, upírov alebo čarodejnice. Podľa bosorky Baby nesie názov aj oravská dominanta Babia hora: „Podľa ľudí žijúcich v jej okolí sa na horskom obrovi deje oveľa viac podivných a záhadných vecí. Hovorí sa o čarodejníckych sabatoch sprevádzaných dunením zeme a svetelnými úkazmi pozorovanými na vrchole“ (s. 203). Podľa rozprávania istého poľského chlapca sa pod Babou horou nachádzal sklenený tunel, v podzemí sa však mohla nachádzať aj tajná zbraň nemeckej nacistickej armády: „Nemci mali na Orave niekoľko významných skladov munície a paliva, ale z ťažko pochopiteľných dôvodov dva mesiace urputne bránili riedko osídlenú severnú stranu Babej hory. Nezvyčajne sa správala aj Červená armáda, keď (...) miestne obyvateľstvo z neznámych príčin evakuovala“ (s. 204).
V publikácii sa okrem prírodných, duchovných a historických fenoménov ocitli aj relatívne nedávne neobjasnené udalosti, akými sú úmrtie Štefánika za zvláštnych nevyšetrených okolností, stratená soška Oscara za film Obchod na Korze a kruhové otvory v zrázoch v okolí obce Kováčová – tzv. čierne diery.
Medzi záhady neodmysliteľne patria aj pomerne výrazne zastúpené paranormálne javy. Ufológov pravidelne zamestnávajú kruhy, obrazce v obilí a pozorovania neznámych svetelných lietajúcich objektov. Dedinu duchov nájdeme v blízkosti bratislavského Lamača, ďalšie nevysvetliteľné javy sa dejú v takmer neobývanej usadlosti Krvavé Šenky v Ponitrí, kde sa pohybujú duchovia, stráca sa signál a vybíjajú sa mobily. Podobným miestom je tzv. Tribečský štvoruholník v tribečských lesoch, prirovnávaný k Bermudskému trojuholníku. Už takmer sto rokov sa v ňom zvláštnym spôsobom strácajú ľudia.
V trenčianskom múzeu, ktoré v minulosti slúžilo ako mučiareň, ale tiež príbytok kata (Katov dom), sa v posledných desaťročiach takisto dejú zvláštne veci: „V lete roku 2006 sa počas prehliadky expozície pred očami návštevníkov znenazdajky sama od seba rozkývala ťažká klada visiaca na lanku na stene“ (s. 148).
Po prečítaní „záhadologického bedekra“ Jána Laciku plného zaujímavostí a krásnych fotografií určite dostanete chuť aspoň niektoré zo slovenských záhadných a tajomných miest navštíviť a na vlastnej koži pocítiť zimomriavky.
