Vyhľadávanie
Ján Lajčiak patrí k najvýraznejším postavám našej kultúry na prelome 19. a 20. storočia. Tento vzdelaný teológ, filológ (najmä so zameraním na orientalistiku), prekladateľ biblických textov z hebrejčiny a gréčtiny s diplomami zo zahraničných univerzít (Erlangen, Lipsko, Paríž), autor významných prác interpretujúcich Bibliu bol nekonvenčným mysliteľom, ktorý moderné chápanie národa prezentoval najmä v diele Slovensko a kultúra. Lajčiak, ktorý kritizoval nadmiernu idealizáciu slovenskej reality, usiloval sa o zvedečtenie myslenia u nás a ako jeden z mála dobových slovenských intelektuálov sa zasadzoval za emancipáciu žien, je takmer typickým príkladom toho, ako zlé podmienky a nežičlivé prostredie môžu ubiť aj geniálneho ducha, ktorý musí čeliť mnohým problémom – vrátane existenčných.
Neviem o tom, že by sa u nás tomuto originálnemu mysliteľovi európskeho formátu, ktorý nenašiel po návrate zo štúdií na Slovensko adekvátne uplatnenie v akademickom svete a prežíval svoj krátky život na zastrčenej fare vo Vyšnej Boci, venovala väčšia pozornosť, čo je, žiaľ, pre nás tiež typické (filozofickým aspektom jeho tvorby sa venuje E. Lalíková v samostatnej časti svojej monografie Realita a filozofia na Slovensku a F. Bartko nakrútil o Lajčiakovi dokumentárny film). O to viac je záslužné rozhodnutie Antona Baláža napísať o tomto učencovi zaujímavo koncipovanú beletristickú prózu Prehovor, Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka (Literárne informačné centrum 2012), podloženú nesmiernym množstvom faktografických materiálov.
S uznaním som si uvedomila, aká náročná musela byť príprava tejto knihy, aké množstvo archívnych dokumentov musel autor preskúmať (dokonca sa mu pritom podaril aj objav týkajúci sa časti korešpondencie, ktorú zaradil do knihy). Popritom sa musel zoznámiť s Lajčiakovými odbornými prácami a ich kritikami, musel z pozbieraného materiálu vlastnou imagináciou utvoriť celok, ktorým by mala byť čo najautentickejšia podoba Lajčiakovej osobnosti, a musel precítiť jeho tragický životný zápas i záverečnú prehru… Baláž preukázal veľkú dávku autorskej empatie, a to nielen pri vykresľovaní hlavného protagonistu, ale aj jeho priateľa M. R. Štefánika i ostatných postáv (Štefana Krčméryho, maďarského sociológa a politika Oszkára Jásziho či členov rodiny parížskeho kožušníka, oddaného národovca Benku). Aj keď centrom záujmu je osobný príbeh Lajčiaka ako vedca a človeka, spisovateľ kreuje jeho obraz v kontexte priateľských, pracovných či iných vzťahov a na pozadí výstižne zachytenej dobovej spoločenskej situácie na maďarizačným tlakom vystavenom Slovensku, vtedajšom „Hornom Uhorsku“ či „felvidéku“. Autor nás sprevádza celým Lajčiakovým životom, no sústreďuje sa najmä na vznik jeho ťažiskovej práce o Ezechielovi, prorokovi izrael ského národa, na ktorom si cenil schopnosti potrebné na prekonanie ťažkej situácie, v akej sa izraelský národ ocitol.
Románovo spracovaný Lajčiakov životný príbeh rámcuje Baláž časťami Krčméryho štúdie venovanej tomuto slovenskému vedomcovi a zároveň beletrizovanými časťami približuje rozorvaný vnútorný svet samotného Krčméryho. Ďalším ozvláštnením knihy je uvedenie záhadnej postavy Sprievodcu – vedomcovho utešiteľa i pokušiteľa, v ktorom môžeme vycítiť slovenský variant Mefistofela (náznakovo sa navodzuje aj paralela medzi Faustom a naším učencom, a dokonca Goetheho predsmrtný povzdych „Viac svetla“ tu akoby rezonoval v rozlúčkovom povzdychu uzimeného, chorého Lajčiaka – „Viac tepla“).
Súčasťou viacvrstvovej knihy je rozsiahla dokumentárna príloha a autorove spresňujúce dodatky k nej, takže aj keď sa v románovej časti príbehu fakty voľne prelínajú s fikciou, príbeh Lajčiakovho života vyznieva vierohodne a čitatelia sa s ním iste stotožnia.
Etela Farkašová
