Recenzia
Beáta Beláková
15.12.2016

Pocestný - Robert Walser

„Len nekonečnému romantikovi
sa žiada obdivovať krajinu aj
vtedy, keď sa vonku ženia
všetci čerti.“



Záhaľka. Robert Walser (1878 – 1956) bol jej nefalšovaným milovníkom. Nie preto, že by bol pohodlný či azda lenivý. Filozofi, literáti aj psychológovia radia záhaľku medzi najvyššiu formu poznania, duchovnú činnosť. Je to zvláštny meditatívny stav, po čase sa stane rituálom a človek ho začína bytostne potrebovať. Walser využíval tieto momenty na tvorbu. Svoje postrehy si pravidelne zapisoval. Okrem siedmich románov (štyri sa dochovali, ostatné sú zrejme stratené), básní a minidrám napísal okolo tisícky krátkych prozaických textov. Výber z nich vychádzajúci z jeho súborného diela Sämtliche Werke in Einzelausgaben (1985 – 1986) vydalo Občianske združenie Hronka pod názvom Pocestný v skvelom preklade Kataríny Széherovej. Jeho zámerom je predstaviť rôznorodosť a bohatosť autorových tém a motívov.   Pri bližšom zoznámení sa s výberom zisťujeme, že ide o črty, glosy, miniatúry, úvahy, texty bez deja. Walser prostredníctvom nich zachytával prchavé momenty zo svojich nespočetných prechádzok. Ideálne v prírode, no nevyhýbal sa ani veľkomestu, uličkám či krčmám. Priestor niekedy ustupuje do úzadia, aby vynikol estetický moment, ktorý sa snaží zachytiť. Musel ho očariť. Alebo aj znechutiť a šokovať. Skrátka v ňom zachovať stopu. Podnetom mohlo byť gesto, ladný pohyb, nezvyčajne zafarbený súmrak, snehobiely oblak, zaľúbená dvojica v člnku… Uchvátiť ho dokázalo kadečo, nielen to, čo bolo očividne krásne: „Všetko bolo príšerne hrôzostrašné. Nebo nikde a zem premočená.“ Len nekonečnému romantikovi sa žiada obdivovať krajinu aj vtedy, keď sa vonku ženia všetci čerti. A Walser taký bol.

Pozorované zrkadlí jeho vnútro. Ak je zamilovaný, príroda mu pripomína jeho milú a robí ho ešte šťastnejším. Svet si akoby spomaľuje. Banálnym, prchavým impresiám, ktoré by si nik nevšimol, Walser dodáva dôležitosť a nezvyčajnú hĺbku. A rovnako ako sa v jeho textoch znenazdajky objavia, tak sa i vytratia, zjavne bez pointy. Pri prechádzkach nielen pozoruje, ale príbehy si aj predstavuje, dotvára (Nočný výlet). Jeho pozorovania, zo začiatku celkom prosté, často vyústia k prekvapivému poznaniu: „Keď dáš dievčine najavo, že je pekná, opeknie ešte viac, takmer to nedokážeš pochopiť. Žena nikdy nie je taká vábna ako vtedy, keď vidí, že vábi.“ 

Čitateľ sa v prózach stretne aj s úvahami (Všehochuť), snami, rozprávkovými bytosťami či fantáziami, v ktorých autor túži po lepšom svete bez zla a chudoby. Iné texty sa blížia denníkovým zápiskom, minidrámam, no o žánri ako takom nemožno hovoriť, keďže sú tieto prózy viacznačné a medzi nimi existuje „celý rad prechodov, prestupov a kombinácií“, ako píše v doslove český prekladateľ a publicista Radovan Charvát.

Dobe, v ktorej tento švajčiarsky spisovateľ tvoril, samozrejme, zodpovedá i jazyk. Je náročné vyjadriť niečo také nádherné, aby sme svoj pocit niekomu sprostredkovali a pritom sa nezosmiešnili. Autor sa nevyhýba pojmom, ako šťastný, fascinujúci, pekný, neskutočne krásny. Na prelome 19. a 20. storočia mali svoju moc. Ich vysoká koncentrácia na malom textovom priestore sa však dnes už nenosí, no pestrosť autorových vyjadrovacích prostriedkov dokazuje jeho úprimný autentický zážitok vychádzajúci z vlastnej skúsenosti. Aj keď treba dodať, že sa zdá byť z času na čas až príliš precitlivený.

Robert Walser veril, že ho túlačky, pozorovania, všetko to, čo dokázal zachytiť zmyslami, robia lepším človekom. Obyčajným veciam dodával nečakaný rozmer a sviežosť. Bol tiež presvedčený, že hoci sa nám zdá, že nevidíme nič mimoriadne, beztak toho vidíme veľmi veľa. A práve tieto odkazy sú pre našu dobu obzvlášť dôležité. Prečo? Odpoveď nehľadajme vo vyše stovke krátkych próz v knihe Pocestný, tá nás svojou senzitívnosťou voči svojmu okoliu len povedie, ale predovšetkým sami v sebe.