Vyhľadávanie
Červená a sivá
Martina Solčanská: Počkám tu na teba, Bratislava, Ikar 2009
Ružový obal s ľahkým nádychom fialovej, ružové tenisky, osrdiečkovaný mobil. Táto knižka je priam očividne tovarom známym v knižnotrhových súvislostiach ako dievčenský román. Bude mu to svedčať na prísne vymedzenej poličke v kníhkupectvách, na ktorú chlapčenská ruka nesiahne. Tento tu je vraj už tretím románom úspešnej mladej autorky (27), ale predsavzávam si, že najprv prečítam knihu, až potom sa obzriem po autorkiných stopách. Bezfarebný názov Počkám tu na teba nesľubuje žiadnu princeznú alebo agentku, ktorými som si pomocou prekladových titulov v ostatných rokoch pripomínala, ako vyzerá taký žánrovo uprataný dievčenský román. (Keďže ich čítavala aj moja dcéra, tešila som sa, že sa princezná o. i. nadchýna Greenpeace a má mamu feministickú výtvarníčku.)
Tu je však všetko inak. Začína sa to vcelku sľubne mačkou Žofkou, ktorá hlavnej hrdinke Mirke pomáha pri domácich úlohách, kamarátkou Petrou, čo má na krku dvoch ročných bratov, tých jej Mirka potichu závidí. A hneď v prvej kapitole vstupuje tajomnou esemeskou do deja i nejaký ten On. (Prezradím, že tento On, teda Adam, je zaujímavý náznakmi nestereotypnej „chlapčenskej“ roly.) Tých z kategórie On sa nám tam potom vystrieda viac, prvé lásky sú vždy vďačnou témou. Škoda, že u Mirky vyznievajú ako povinné cvičenie, ktoré ju vlastne ani nebaví (ani inak nie je jasné, či ju vôbec niečo baví), takže nevieme, prečo sa mu vlastne venuje. Ak nemá byť pointou to, že sa naučí, ako čo najlepšie opovrhovať sokyňou, hoci je to i jej sesternica. Láske neujde ani jej mama, pôvodne slobodná matka, a tak sa zdá, že Mirka bude mať nového otca i malého brata. Reálie Nitry a Oravy i každodenné problémy kamarátok ponúkajú bezbariérové možnosti identifikácie; ani tak konvenčných rodičov, akých tu stretávame, určite netreba v uvedených lokalitách dlho hľadať.
A tak čítam ďalej a premýšľam, čo ma práve na tejto knižke tak zaráža. Hoci som pripravená hrať podľa pravidiel zjednodušujúcej formy, táto kniha je až ubíjajúca svojou konvenčnosťou. Vyskladala by niekoľko ničnehovoriacich dielov ničneobsahujúcich seriálov. Aj problémy sú len hladkým drilom pre tie „správne“ životné roly, prípadne budúce čítanie ženských románov. Nikto sa z ničoho nevymyká, s ničím nezápolí. Najväčší vzbúrenecký „brutal“ kričí zo sesterniciných farebných vlasov. A tak je síce Mirkin vzťah k mame dosť otvorený na to, aby sa s ňou rozprávala o prvom bozku, čo prišiel nevítaný, no mama Mirku naviguje, ako sa má „rozumne“ správať – to jest zvážiť, či by sa do dotyčného predsa len nemohla zamilovať: „Lásky dosť často vznikajú z kamarátstva. Lackovi sa to stalo, a keby si sa pokúsila, tak možno aj tebe...“ Ha? Mirka má 14(!), prečo by sa preboha mala správať „rozumne“ v duchu matky, učiteľky v zrelom veku? Iste, nech si postava vraví, čo chce, lenže... Chýba mi tu výraznejšia perspektíva dospievajúceho dievčaťa či dievčat, ktorá tomuto žánru náleží. Mirka sa rozplýva vo svojom okolí, ani raz oň nezakopne. V jednej zo scénok, keď zareaguje celkom milo a rieši hádku medzi deťmi literárnym odkazom, sa dozvedáme, že čítala Annu zo Zeleného domu, a tak sama nechtiac pripomína, kým nie je. Paradoxne má totiž táto – aj moja (46) – obľúbená hrdinka (101) zo začiatku 20. storočia v sebe viac inšpirácie, vzbury a napätia než dnešná Mirka. Ukazuje, že aktuálnosť nezávisí od kulís a historickej epochy, ale od osobnosti. Chúďa Mirka vyzerá ako prejdená sivou rukou cenzúry zvanej stereotyp. Škoda jej. Obávam sa, že ani červené vlasy by to nevytrhli.
No a potom som sa predsa len pozrela, čo hovorí o autorke internet. K citovanému výroku „Nerada by som pôsobila ako feministka, no myslím si, že ženy sú na tom lepšie ako muži, pretože dokážu robiť niekoľko vecí naraz,“ by som rada dodala len dve veci: feministka si nemyslí, že ženy sú lepšie ako muži, a autorka určite feministkou nie je, aspoň nie v tejto knižke. Na to je jednoducho príliš staromódna J
Jana Cviková
