Ján Uličiansky

Podivuhodné príbehy siedmich morí

Bratislava, Perfekt 2003

Ilustrácie Ľuboslav Paľo

Ján Uličiansky (1955) patrí do generácie tvorcov modernej detskej knihy, ktorá prestala molestovať detské duše moralitami či poučeniami a prostredníctvom autorskej rozprávky im vrátila príbeh, radosť z rozprávania, cit pre hru, slovo i fantáziu. A navyše, spolu s týmito voľakedy nesamozrejmými parametrami im ponúkla ilustráciu ako prirodzeného súpútnika textu, ktorý je kľúčikom k zázračnu.

Aj najnovšia Uličianskeho knižka Podivuhodné príbehy siedmich morí štartuje z týchto ,,klasických" autorských východísk. Prináša osem príbehov nadväzujúcich na dávnejšie Snehuliacke ostrovy a pozýva detského čitateľa na zázračné cesty po mori na lodi Finta starej kráľovnej Regíny, ktoré sú nielen čertovsky dobrodružné, ale pri ktorých sa prihodí aj nespočetne veľa malých iskrivých avantúr so slovami a slovíčkami, skomoleninami a naruby prevrátenými nápadmi hrdinov, ktorí, či už bradatí alebo holohlaví, tuponosí alebo nosatí, bystrozrakí alebo jednookí, nikdy nestrácajú zmysel pre humor a môže sa im prihodiť čokoľvek, čo sa malému človiečikovi prisnije iba v najtajnejších snoch (napríklad ten o truhlici plnej mentoliek alebo ten o ružovej veľrybe a jej fontánovej odmene za ekologické správanie). Jedným z umeleckých východísk príbehov so siedmich morí sú naozajstné historické osobnosti. Lenže aké sú to historické osobnosti! Cestovateľ Cook sa v Uličianskeho knižke volá kapitán Kukuk, gróf Monte Christo gróf Mentol Krištof, Robinson Crusoe stroskotanec Robímsám, barón Prášil barón Prášok, Móric Beňovský Móric Leňovský, svetobežník Marco Polo cestovateľ Marko Kolo a strašidelnému legendárnemu pirátovi sa ušlo meno korzár Čierna koža. Isteže, tieto zámeny majú svoj zmysel: nahrávajú autorovi i deckám. Autor predhadzuje svojim čitateľom takpovediac vedomostnú rukavičku a súčasne si vytvára predpolie na to, aby sa mohol vyšantiť. Decká si s najväčšou pravdepodobnosťou vydýchnu, že ich autor nechce moriť poznatkami, ktoré už dávno vedia, a ešte s väčšou pravdepodobnosťou sa pustia do šantenia s autorom, ktorý ich však chytí do pasce. Nedá im ani nadýchnuť, taký je suverénny vo vymýšľaní, fabulovaní a prevracaní smrteľne vážnych, ba až ukrutných dejov na ľahkonohé, ba až poeticky vzdušné srandičky. Skutočne, Uličiansky je naozajstný suverén v stavbe vety i príbehu pre malého čitateľa. Skúsenejšie oko za tým vidí množstvo škrtancov, ktoré tu zrejme museli byť, kým sa zložitý vetný obsah nevyčíril a z vety sa nestala veta takmer holá, no dynamická a zbavená pachutí prvotných pokušení, zaťažená iba významami, ktoré katapultujú príbeh ukrývajúci v sebe samopašnú hravosť i dobrodušné posolstvo. Všetko, čo moralizátorski nadbiehači zamontúvajú do krkolomných dejov a trápni plagiátori detského videnia do humoristických klauniád, dokáže Uličiansky vložiť do detailu: detail, drobnôstka, filigranček nabíja text takou energiou, že si autor môže dovoliť spájať naoko nespojiteľné do celku takého kompaktného, že vyzerá ako naozajstný, presvedčivý a odjakživa existujúci celok. A pritom ide len o autorskú rozprávku, o výmysel, ktorý poteší, o fantáziu, ktorá uvoľňuje zátarasy, o radosť z rozprávania, ktoré ruší inhibície a otvára ventily frustráciám. A ďalej: Uličiansky vie s hodinkovou presnosťou, kedy nasadiť dialóg, kedy ukončiť repliku, kedy spustiť monológ a kedy ho ostrým rezom odseknúť alebo nechať rozplynúť v neurčite. Všetko to vie urobiť bez ujmy na plynulosti a prirodzenosti rozprávania.

No a pravdaže: ilustrácie Ľuboslava Paľa! Hýrivé, farbisté, rozpohybované do nepríčetnosti, ale i potmehúdsky tajomné, akoby pripravené vypustiť mrak humoru. Slovom, opäť jedna detská kniha, ktorá si zaslúži najvyššie pocty.

Alexander Halvoník