Vyhľadávanie
Píše sa rok 1926. Slečna Kristína, dvadsaťosemročná poštová asistentka z malej rakúskej dediny Klein-Reifling, šťastnou náhodou odchádza na dovolenku do luxusného hotela v švajčiarskom Engadine. Namiesto bezcieľnej a otupujúcej práce, chorej matky, s ktorou žije v jednej podkrovnej, zatuchnutej izbe, a počítania každého haliera, sa zrazu venuje novej luxusnej garderóbe, viacchodovým obedom, večerným tancovačkám a flirtovaniu. Čitateľ sleduje Kristínu, ako si – sama očarená svojím novým ja – podmaňuje celý hotel. A v napätí očakávame, či z pasce, ktorú si na seba ušila, keď mondénnej spoločnosti, prahnúcej po pikantných tajomstvách a nových vzrušeniach zatajila svoj skutočný pôvod, vyviazne so cťou. Už táto zápletka by na jeden román – s rozprávkovo sentimentálnym, alebo skôr tragickým koncom – stačila, a príbeh by sa veľmi nelíšil od mnohých iných príbehov o popoluškách, ktoré podľahli zdaniu, že hodvábne šaty a svieži zjav z nich spravia plnoprávne príslušníčky bohatej a snobskej spoločnosti.
Stefan Zweig však nemal v úmysle napísať len sociálno-kritický román, či román dozrievania. V polovici knihy sa Kristína vracia naspäť do Klein-Reiflingu, kde ju čaká jej starý, chudobný, jednotvárny život, ktorý ju zrazu napĺňa zúfalstvom a bezmocným hnevom. Až teraz si totiž naozaj do hĺbky uvedomí, že už nikdy v živote nedostane šancu vidieť, skúsiť, spoznať a robiť niečo nové, napĺňajúce, vzrušujúce. Prečo je to tak? A ako sa dá žiť s týmto vedomím? Príbeh o neskúsenej dievčine z vidieka sa zrazu mení na román – výskum: kým prvá časť knihy objasňuje východiskovú situáciu Kristíny, v druhej časti autor modeluje jedno, respektíve dve možné riešenia. Prostredníctvom postáv kladie morálne otázky, ich konaním na ne odpovedá, necháva zaznieť protichodné postoje, a prinúti čitateľa sympatizovať s tými (podľa neho) správnymi a morálnymi, aby sa nakoniec postavy rozhodli pre (z tohto hľadiska) jediný logicky možný čin. Cestou k nemu sa musia postavy rozhodnúť: je správne zachovávať poslušnosť štátu, ktorý obetoval mladosť a priaznivé vyhliadky svojich občanov pre svoje mocenské pohnútky? Je dôležitejšie obetovať sa v mene akýchsi ideálov alebo usilovať sa o naplnenie vlastného života, svoju dôstojnosť a šťastie? Dá sa nejako ospravedlniť vojna? Najmä, keď svet po nej zostal rovnako neslobodný, nerovný a nespravodlivý, ako bol pred ňou?
Román Opojenie z premeny vyšiel prvýkrát až v roku 1982, štyridsať rokov po autorovej dobrovoľnej smrti. Rodený Viedenčan židovského pôvodu, ktorý prežil prvú svetovú vojnu v exile v Zürichu, medzivojnové roky v Salzburgu, na začiatku druhej svetovej vojny utiekol do Londýna a potom do Brazílie, sa dostal na zoznam autorov zakázaných v Nemeckej ríši a rozhodol sa samovraždou odpovedať na premeny, ktoré sa diali v násilím zachvátenej Európe. Hoci tento román (alebo aspoň verzia, ktorú nám Zweig zanechal, keďže ide o román z jeho pozostalosti) sa nekončí takou radikálnou rezignáciou ako väčšina autorových próz, a ani ako jeho vlastný život, nádej do budúcnosti – či akýkoľvek slabý plamienok viery v dobro v človeku – z knihy veľmi necítiť. Skrýva sa nanajvýš v tom, že tento titul dokáže čitateľa dojať ešte aj dnes. Ide totiž o silný a pôsobivý text.
Napriek intenzívnej prítomnosti morálnych otázok – najmä v druhej časti – a modelovosti situácií, v ktorých sa postavy ocitajú (samotná „popoluškovská“ téma, Kristínina prechádzka po Viedni), či istej typickosti samotných postáv (Kristínina malomeštiacka sestra a švagor, snobská spoločnosť v Engadine), rozprávanie neskĺzne do stereotypných opisov či teoretických dišpút. Dlhé vety obsahujú jemnú psychológiu, pomalé, starostlivé opisy činností a prostredia, a predovšetkým množstvo senzuálnych detailov. Kristíninu premenu sledujeme prostredníctvom dotyku jej pokožky s hodvábom, náhlej ľahkosti pohybov či obdivných pohľadov, ktoré sa na ňu nečakane upierajú. Úbohá izbička, ktorú Kristína obýva spolu s matkou, „páchne octom a vlhkosťou, chorobou a stálym ležaním v posteli v malom priestore, z vedľajšej maličkej kuchynky sa cez zle doliehajúce dvere ako tlejúci závoj šíri pach a výpary z ohrievaných jedál“ (s. 18). Chlad, vlhkosť, hluk, drsnosť materiálov, temnota, ktoré charakterizujú Kristíninu biedu, a na druhej strane svetlo, jemnosť hodvábu, suchý, čerstvý horský vzduch, ľahkosť krátkeho účesu, ktoré si Kristína vychutnáva v Engadine – netvoria len prázdne protiklady, ale sú aktualizované v množstve detailov, vnemov, obrazov a situácií. Pred nami teda vyvstáva plný, komplexný obraz Kristíninej situácie a logické východisko z nej. To, ktoré autor považoval za najpravdepodobnejšie, by sa síce z (dnešného) racionálneho uhlu pohľadu mohlo zdať prehnané či bláznivé, no pod silným emocionálnym dojmom, ktorý v nás text vyvoláva, o ňom nemáme dôvod pochybovať.
Text Stefana Zweiga je hlasom, ktorý ani dnes nestráca na aktuálnosti. Problémy nerovnosti medzi ľuďmi, šancí, ktoré sú človeku dané už pri narodení, či vzťahu medzi štátom a občanom sú v tomto románe začlenené do takého podmanivého a smutného príbehu, že si uvedomíme, ako sa aj zdanlivo teoretické otázky dotýkajú životov každého z nás.
Eva Palkovičová
