Vyhľadávanie
Per Petterson: Poďme kradnúť kone
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007
Preklad Petra Mikolášová
Per Petterson (1952) sa na nórskej literárnej scéne zatiaľ etabloval siedmimi knihami a žne svetové úspechy. Doteraz najvyššie uznanie dostal za svoj predposledný román Poďme kradnúť kone, ktorý vyšiel prvý raz roku 2003. Roku 2006 zaň získal Dublinskú literárnu cenu IMPAC, najvyššie dotované literárne ocenenie v Európe. Túto cenu udeľujú verejné knižnice. Pozoruhodné je, že za viaceré predošlé romány získal zase ceny od porôt, v ktorých prím hrali literárni kritici. Príbeh kradnutia koní je oveľa viac príbehom pokoja a tajomstva ako rozprávaním, ktoré bazíruje na akčnosti a pútavosti, hoci ani tieto zložky mu nechýbajú. Podstatnú úlohu v ňom hrá príroda. Veď vo svojej miazge uchováva tisícročné skúsenosti a tajomstvá, ktoré sa podarí odhaliť len málokomu. Petterson sa akoby vracia do lyrického obdobia realizmu a zároveň priam programovo nadväzuje na veľké príbehy Charlesa Dickensa. Napokon aj hlavný protagonista románu si Dickensa s obľubou čítava.
Petterson svojím pokojným rytmickým štýlom až provokuje. Dej plynie v dvoch rovinách lineárne a vybalansovane. Starnúci šesťdesiatsedemročný muž, ktorému pred tromi rokmi tragicky zahynula manželka, sa chlapsky neohrozene rozhodne odsťahovať od zhonu na pokojné miesto pri jazere. Nie je to útek, ale odchod do zasľúbenej krajiny, na miesto, na akom už dávno túžil žiť. Paralelne s týmto príbehom sa rozvíja jeho vlastný príbeh v spomienkach, keď mal len pätnásť a s otcom strávil roku 1948, teda krátko po vojne, posledné leto pri podobnom jazere kdesi pri hraniciach so Švédskom. Posledné leto, keď sa v jeho živote zdalo, že všetky veci majú trvalé miesto, posledné leto, kým mu dušu nenakazil chaos a neuvedomil si dočasnosť. Po prázdninách sa dospievajúci Trond Sander vracia k matke a sestre sám, otec zostal so svojou novou družkou a už nikdy so svojou pôvodnou rodinou nenadviazal kontakt. Spúšťačom spomienok osamelého muža, má pri sebe len sučku neznámeho pôvodu, sa stane podobne osamelo o hodný kus ďalej žijúci sused s čistokrvným, zato neveľmi poslušným psom. Spozná v ňom mladšieho brata svojho bývalého priateľa z oných harmonických prázdnin. Aj ten priateľ sa kamsi vytratil... Spolu sa raz vybrali kradnúť kone najbohatšieho sedliaka v okolí, v skutočnosti sa na nich išli iba trochu povoziť. Kradnutie koní však bolo zároveň heslom odbojárov, ktorí cez vojnu prevádzali ľudí z okupovaného Nórska do neutrálneho Švédska. Práve v tomto kraji o čosi neskôr chlapec prežíval prázdniny s otcom, čo sa mu navždy uchovali v pamäti. Ako na pozadí tragických udalostí vysvitne, aj Trondov otec patril k odbojárom a keď jeho konšpiratívne poslanie odhalili, ušiel do Švédska s taktiež prezradenou odbojárkou, ktorá sa mu napokon pre zvyšok života stala osudom.
Rozvážny muž na brehu jazera je rozprávačom svojho dávneho príbehu, v ktorom sa nevdojak stal rivalom vlastnému otcovi. Oboch očarila jedna žena... Nespomína však s roztrpčením, ani s nostalgiou, iba s akýmsi ťažko definovateľným smútkom. S pohľadom stromu na časy, keď mu ešte nezhrubla kôra, keď bol len ratoliestkou a hľadal si miesto na slnku. Starnúci Trond si uvedomuje kolobeh života a podobne ako zvieratá sa s tušením konca oddeľujú od stád, aj on sa zriekol sveta a jeho sprostredkovateľov – telefónu, počítača, televízora, jediné správy o svete, ktorý sa hekticky chystá na bombastický vstup do nového tisícročia, prijíma cez malé rádio.
Azda najvýznamnejšie sa príroda v románe prejavuje prostredníctvom vody. Raz ako prudká letná búrka reaguje na nešťastnú náhodu, keď dvojča zastrelí druhé dvojča, inokedy zurkoce ako rieka, ktorou sa Trondov otec chystá splaviť vyklčovaný les, aby ho výhodne predal v susednom Švédsku, a svoju symbolickú úlohu zohráva aj ako zamŕzajúce jazero s labuťami. Voda zastupuje život, život je živelne upnutý na vodu.
Román nezobrazuje Nórsko ako krajinu s vysokou životnou úrovňou vďaka ropným poliam, ale ani ako idylickú, selankovitú krajinu. Rozpráva príbeh plný nežnosti aj tvrdosti, príbehom o komunikácii medzi ľuďmi a zvieratami, o umení rúbať stromy. Je plný vôní a štiav lesa, múdrej ľudskosti. Možno len žasnúť, ako sa do toľkého ticha a pokoja vmestilo toľko napätia, drámy a tragiky.
Ľuboš Svetoň
