Vyhľadávanie
Ach, tá politika!
Poetika a politika. Umenie a päťdesiate roky
Bratislava, Ústav slovenskej literatúry SAV – Slovak Academic Press 2004
Zostavila Jelena Paštéková
Či sa nám to páči, alebo nie, umenie je vždy dajakým spôsobom späté aj s politikou. Je to prirodzené, vyplýva to z podstaty vecí verejných, medzi ktoré aj ono patrí. V nedobrej situácii sa však umenie ocitá vo chvíli, keď je miera tejto spätosti priveľká, inak povedané, vtedy, keď si politika uzurpuje právo určovať umeniu, akú má mať podobu, predpisovať mu, čo smie a čo nie, čím vlastne obmedzuje tvorivú slobodu umelcov. Žiaľ, historické okolnosti spôsobili, že slovenské umenie sa väčšiu časť svojej existencie vyvíjalo v takýchto nepriaznivých podmienkach. Jednou z etáp, keď do jeho bytia výrazne (a nepriaznivo) zasahovala politika, boli aj 50. roky dvadsiateho storočia, ktoré sa niesli v znamení „jedinej správnej“ umeleckej metódy, zvanej socialistický realizmus.
Práve 50. roky sú v centre záujmu zborníka Poetika a politika, čo je vyjadrené aj v jeho podtitule Umenie a päťdesiate roky. Ide v pravom slova zmysle o publikáciu umenovednú, pretože svoje zastúpenie tu popri všeobecných štúdiách analyzujúcich z historického hľadiska východiskové pozície umenia po roku 1948 (Jan Pešek: Historický rámec vývinu slovenskej kultúry, Jelena Paštéková: K poetike päťdesiatych rokov) má oblasť literatúry (Vladimír Petrík: Mýtus nového človeka a Básnická tvorba vnútorného exilu, Štefan Drug: Symbióza poézie s politikou po druhej svetovej vojne), umeleckého prekladu (Mária Kusá: Prekladanie ruskej (sovietskej) literatúry (pre deti a mládež) v slovenskom kultúrnom priestore), divadelníctva (Soňa Šimková: Obraz kapitalistického Západu alebo americká dráma na scénach, Ján Jaborník: Vývinové premeny slovenskej divadelnej réžie a generačná otázka, Jana Bžochová-Wild: Budského objavovanie Shakespeara, Nadežda Lindovská: Režijná tvorba Magdy Husákovej-Lokvencovej, Zuzana Bakošová-Hlavenková: Skomoleniny a skameneliny), filmu (Martin Ciel: Model D – V– Z, Václav Macek: Umelecké formovanie Štefana Uhra), televíznej tvorby (Vladimír Mlčoušek: Začiatky slovenskej televízno-dramatickej tvorby) a hudby (Juraj Lexman: Hudba šťastného zajtrajška). Ako vidno, chýba len problematika výtvarného umenia. Neviem, kde je pes zakopaný, či zostavovateľka publikácie J. Paštéková zabudla osloviť príslušných odborníkov, alebo či sa v danej chvíli nenašiel kunsthistorik ochotný spracovať tému výtvarné umenie a 50. roky. V každom prípade je to však na škodu veci, pretože sa zužuje (relatívna) komplexnosť pohľadu.
Do publikácie spolu prispelo štrnásť autorov (V. Petrík dvomi textami), ich príspevky predstavujú veľmi bohatý a rôznorodý materiál. Niektoré štúdie som čítal už prv v časopiseckej verzii (Romboid, RAK). Ďalej nebudem venovať pozornosť jednotlivým textom, ale pokúsim sa v krátkosti zhodnotiť zborník ako celok.
Vieme, že nadmerné zasahovanie politiky do chodu umenia v 50. rokoch a ním spôsobené deformácie vývinových procesov sa stali predmetom kritiky ešte v ére socializmu, ba dokonca už v rokoch šesťdesiatych. Vynútili si ju predovšetkým samotní umelci (paradoxne, neraz aj tí, ktorí sa po februári 1948 sami podieľali na presadzovaní triednej koncepcie umenia). Kritika však vysvetľovala rôzne zvrátenosti ako drobné „omyly“ na ceste ku kvalitnému socialistickému umeniu (podobne ako sa vysvetľovali aj politické procesy, ktoré mnohých ľudí stáli životy či roky väznenia, ako poľutovaniahodné chyby na ceste ku krajším zajtrajškom), nie ako principiálnu systémovú chybu; „pravdivosť“ socialistického realizmu nebolo možné otvorene spochybňovať (ak sa niekto o to pokúsil, doplatil na to), všetko sa obmedzilo na vyrovnávanie sa so schematizmom. O deformáciách sa mohlo písať iba na spôsob „stalo sa“, nie veľmi sa dalo hovoriť o tom, že ich nositeľmi a presadzovateľmi boli konkrétni jedinci – kariéristi, malí mocibažní diktátori, nekompetentní a často i celkom primitívni ľudia. Autori, ktorých práce sú zaradené do recenzovanej knihy, sú už, chvalabohu, v inej situácii. A tak o príslušnom desaťročí nášho umenia píšu bez akýchkoľvek zábran, ale aj predsudkov. Vychádzajúc z poznania faktov, dobových prameňov i samotných umeleckých diel systematicky opisujú komplikované vývinové peripetie daného obdobia. Pomenúvajú konkrétne historické príčiny, ktoré viedli k zostreniu pomerov, v ktorých si umenie hľadalo svoju cestu, alebo k ich uvoľneniu. Na jednej strane ukážu zlyhania jednotlivých tvorcov podliehajúcich tlaku ideológie (ba niektorí ho dobrovoľne spoluvytvárali), až s ironickým nadhľadom sa dokážu vysmiať z umeleckých nepodarkov, na druhej strane si všímajú aj procesy vzdoru, zápas tvorcov o umeleckú slobodu a tým aj o vlastnú identitu. Zborník jasne ukazuje, že ani výsledky umeleckých snažení 50. rokov nemožno vnímať ako dajakú jednoliatu „socialistickorealistickú“ masu, ale treba ich vidieť diferencovane.
Ani čitateľ, ktorí presne vie, čo 50. roky minulého storočia v našich novodobých dejinách znamenajú, sa nebude pri čítaní Poetiky a politiky nudiť, pretože sa určite dozvie mnoho nového. Aj mňa zaujal nejeden fakt či „príbeh“ konkrétneho tvorcu a osudy diel (niektoré majú až raritný charakter). Ako príklad uvediem slávny povstalecko-partizánsky film Paľa Bielika Vlčie diery. Dosiaľ som nepoznal zložité okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vznik, nevedel som, koľko prekážok musel prekonať, kým sa dostal do bežnej distribúcie. Napokon sa stal najúspešnejším filmovým dielom 50. rokov, pretože ho zakúpilo až 10 krajín: Cyprus, Egypt, Eritrea, Etiópia, Irak, Irán, Jordánsko, Libanon, Líbya, Sudán. To znie priam neuveriteľne!
Zborník Poetika politika je cenným príspevkom do poznania zložitých vývinových procesov nášho umenia v ére vlády jednej strany.
Igor Hochel
