Po niekoľkých odkladoch konečne prichádza preklad poviedkovej knihy Slon mizne. Slovenskému čitateľovi je Murakami známejší cez dlhšie útvary (Hon na ovcu, Kronika vtáčika na kľúčik...), ktoré vyšli tiež v preklade Dany Hashimoto.
Ide o poviedky napísané vo väčšom časovom úseku (1980 až 1991), teda texty sú tematicky a štylisticky pestré. To sa zároveň ukazuje aj ako najväčší nedostatok knihy. Zbierka sa zdá kvalitatívne veľmi nevyvážená. Nápadité, motivicky bohaté a miestami až psychologické poviedky sa striedajú s menej vypovedajúcimi, ktoré sú vybudované na jedinom, ústrednom motíve. Ten sa však ďalej nikam neposunie. Poetika Murakamiho písania stojí na hromadení motívov, na ich zauzľovaní a paralelnom prelínaní. Je to akási mozaika fantastiky a každodennosti, ktorá by prestala fungovať, ak by sa čo i len jeden prvok odstránil.
Poviedka Kengurie Komuniké hovorí o jednostrannej komunikácii zamestnanca reklamačného oddelenia a ženy, ktorá sa rozhodla reklamovať produkt. Pozostáva z chaotických obrazov zo života protagonistu a vyslovenia erotickej túžby voči tejto tajomnej žene. Celý príbeh stojí na motíve monológu zaznamenanom na kazete, nič okrem tohto formálneho prvku však neponúka.
Poviedka O stretnutí so stopercentným dievčaťom v jedno slnečné aprílové ráno je o stretnutí muža s dievčaťom, ktoré sa v tej chvíli neodvážil osloviť a premýšľa, ako to mohol spraviť. Príbeh ako celok funguje v jednom aj druhom prípade. Pri oboch poviedkach, ak by sa objavili samostatne, nemôžeme hovoriť o konkrétnych nedostatkoch. V kontexte celej zbierky sa to však nezdá dostačujúce a pôsobia skôr ako výplň medzi komplexnejšími prácami. Ak by sme teda túto poviedku porovnali napríklad s Druhým útokom na pekáreň, kde Murakami pracuje s hladom ako nejakou nadprirodzenou bytosťou, s retrospektívou, životom novomanželov, a zároveň tam prebieha aktivita v prítomnom čase, Stopercentné dievča sa javí skôr ako úryvok, než svojbytný útvar.
Murakami píše o sexualite svojich postáv otvorene, nie však vulgárne. Objavuje sa prevažne u mužských protagonistov. Ženy neslúžia len ako objekty vášne, často sú to práve ony, ktoré vyvinú iniciatívu a muži sú pre ne prostriedkom uspokojenia vnútornej túžby, ktorá s nimi vôbec nesúvisí. Ako v poviedke Posledný trávnik popoludnia, kde protagonista spomína na súlož s jednou klientkou, ktorej sa pri akte nemohol nijak dotýkať.
Hlavné postavy necháva Murakami nečinné, k akejkoľvek akcii potrebujú vonkajšie motivácie. Pre mužských protagonistov je to primárne manželka, femme fatale alebo snaha o ňu. Zaujímavé je, že keď sa Murakami pokúša o introspekciu postáv, zvolí si pre to ženskú protagonistku. Príkladom je poviedka Spánok, v ktorej sa žena oslobodí od reality vďaka nespavosti, dopraje si dlho odkladané činnosti (čítanie Anny Kareninovej) a dostáva priestor spätne zhodnotiť svoj život v manželstve. Ide o veľmi autentické stvárnenie mentálneho sveta hrdinky. Murakami svojich protagonistov veľmi dôverne pozná a píše o nich tak zručne, že im porozumie aj čitateľ.
Manželstvo je práve ďalšia Murakamiho typická téma a často píše o tomto vzťahu s dávkou fascinácie: „Nevedel som si vysvetliť, prečo má moja žena brokovnicu a masky na lyžovanie. Ani ja, ani ona sme nikdy v živote nelyžovali. Ona sa to nijako nepokúšala vysvetliť a ja som sa nevypytoval. Len som si uvedomil, že manželský život je čosi strašne čudné“ (s. 64).
V knihe sa opakuje jednak práve motív manželstva a hľadania si svojho miesta v ňom, ako aj pracovné pozície manželov: muž (bývalý) právnik, žena pracujúca vo vydavateľstve. Autor je známy svojou obsesiou voči niektorým obrazom: tajomné ženy, miznúce veci, ženské uši, meno Noboru Watanabe (čo je skutočné meno Mizumarua Anzaia, Murakamiho priateľa)... Často je mu preto vyčítaná recyklácia vlastných motívov, no v skutočnosti ich použije zakaždým iným spôsobom. Nedá sa preto hovoriť o opakovaní sa, skôr ide o akýsi refrén jeho tvorby.
Zároveň sa v niektorých poviedkach objavuje akési navrstvovanie dejových línií tým, že sa hlavný dej odohráva v minulosti, alebo sa týka postavy, ktorá v príbehu aktívne nevystupuje. Autor sa tak usiluje čitateľa udržať v určitom odstupe, nenechá ho empaticky priľnúť k postavám. Takto je to v prípade poviedky Lederhosen, v ktorej rozpráva kamarátka protagonistovej manželky o rozvode svojich rodičov. Tento prístup, kde Murakami stavia retrospektívu ako hlavnú dejovú líniu, pôsobí veľmi sviežo a necháva čitateľovi priestor na interpretáciu.
Vďaka prítomnosti nostalgie sa Murakamimu darí vytvoriť silnú atmosféru, väčšinou pohodovú a bezstarostnú. „Po hodine práce s kosačkou som si urobil prestávku, posadil som sa do tieňa gáfrovníka a popíjal som ľadovú kávu. [...] Nad hlavou mi cvrlikali cikády“ (s. 317).
Napriek využívaniu prvkov magického realizmu pôsobia poviedky veľmi autenticky vďaka bohatému vnútornému svetu postáv a otvoreným koncom. Takto mnohovrstevnato vybudované texty hovoria o autorovej zručnosti aj na pôde kratších útvarov. Kniha je teda, aj napriek svojej nevyváženosti, reprezentatívnou ukážkou Murakamiho tvorby.
Júlia Oreská
